Máj!

Je máj, lásky čas, hovorí sa. A zatiaľ vonia repka, tak lepkavo a nepríjemne. V izbe so zatvorenými oknami je dusno, po ich otvorení sa priestor neznesiteľne rýchlo plní, až je všade tesno. Ani tak, ani tak.
Mohli by sme sa zamilovať, alebo si povedať pravdu, mohli by sme si medzi povinnosti do diára poznačiť niečo pekné a po čase sa pri jeho listovaní nostalgicky usmievať. Nebolo by to prvýkrát.

Takmer neviditeľne prší. Nie je jar, nie je leto, je máj. Yvonne Sanchez spieva Dito's Lullaby a chvíľu sa cítim ako niekoľkotýždňové bojazlivé kozliatko alebo malý biely pes, chlpaté šteňa roztopašne behajúce po hustej zelenej tráve, neskôr zaspávajúce v niekoho náručí.

Tieto dni sú plné života, fauny a flóry, prechádzok a nasledovania oranžových tabúľ s nápisom Náučný chodník, vďaka ktorým sa dajú získať poznatky o rannom svetle, speve vtákov, symbióze stromov a popínavých rastlín, rose na topánkach. Rána ostávajú najdôležitejšie. A potom živly, vietor a slnko, no a príbehy, tie nesmú nikdy chýbať. Pretože všetko sa už raz stalo.

A predstavy nebývajú totožné s realitou. Občas sa niečo výrazne zmení a potom treba vymeniť malé mesto za iný priestor, ideálne za iné malé mesto s názvami ulíc ako Tulipánová či Orgovánová, pri ktorých každý povie, že je to milé. Ráno venčiť psa a večer sa vrátiť k rozčítanej knihe, poznať celé okolie a jeho ticho, svetlo a pokoj, mohlo by to byť presne takto. Predstavy, predstavy!

Áno, v máji si budem pestovať ilúzie, budem ich ako malé kuriatka držať v škatuli od banánov pod svetlom a teplom silnej žiarovky. Drobné, žlté a hebké budú pípať, rozprávať sa medzi sebou.
A budem nosiť sukne a úsmev. Pretože takmer všetkým udalostiam by som mohla dať nejaký zásadný prívlastok, mohla by som hovoriť, že sa niečo takto deje naposledy. Avšak asi sa mi nechce.

Bude dobre, lebo to podstatné pretrvá, zakvitne, dozrie, príde opäť.