Mrcha čas nech ide do čerta

Moja mamina hovorí na škaredé počasie, že je to mrcha čas. Lenže mrcha časy nie sú závislé od snehovej fujavice, ani od dopytu, správajú sa nevyspytateľne a ľúbia sa množiť. A sú také naliehavé, že človek len zúfalo pípne do neistej budúcnosti, čo s ním bude a uteká riešiť všetko to prítomné a akútne, aby to kvôli niečomu ešte prítomnejšiemu a akútnejšiemu musel odložiť. Sny sú trúfalosťou, obavy o zajtrajšok smiešne. Úzkosť nás ochutnáva práve teraz.

Nejde o mňa, iní si potrebujú vydýchnuť. Žijú bezfarebne, bez chuti a pridusene. Lebo veci sa dejú a prechádzajú do tušených extrémov. A mrcha čas možno ani nemá limit.

Všetky moje inštinkty vždy tušili, koho si ako hlboko môžem pustiť do duše. Mechanizmus, ktorý za mňa automaticky riešil, akým spôsobom s ľuďmi komunikovať. Ozubené kolieska sa však začali točiť opačným smerom a zrazu sa na mňa vyrútilo priveľa energií. Niekde pod slovami cítim destilovaný strach a zúfalstvo.

Niektorí ľudia sa nedajú len tak vytiahnuť na víno do ajrišu, kde by sme nad tretím štrngnutím skonštatovali, že neexistuje problém, ktorý by sme nezvládli. Toto sa dá len s mladými citovými zádrheľmi a inými pseudoproblémami našich interiérov. Starosti bývajú aj skutočné, nepopierateľné, objektívne.

Bolí ma trápenie druhých, mám hladnú dušu. Teplo a pohoda v podobe podnetov od druhých sa neservírujú. Pre nich by som vypla svet, nechala domom voňať uvarenú kukuricu a darovala čerstvý vzduch. A smiali by sme sa. Mrcha čas nech ide do čerta...