Nechaj ma

Horse and I, we're dancers in the dark.

Skús v meste započuť rieku, kráčať k nej, inštinktmi ju nájsť a vydaj sa proti jej prúdu. Len choď a skúmaj prítoky, zaznamenaj ich počet a jedným sa napokon nechaj viesť až na samý koniec alebo začiatok, choď, kam chceš ísť, nakoniec si aj tak sadneš na breh rieky v tom jednom lese. Možno uvidíš, ako voda odnáša starý granát, mínu z druhej svetovej vojny, ktorá sa neskôr zachytí o odpad kdesi pod mostom na kraji dediny, a malý chlapec ju tam nájde, zavolá políciu, počká na pyrotechnikov a definitívny výbuch.

Teba však inde, ďaleko, v samote s inou históriou, zaujmú odlišné zvuky, zrazu si všimneš náramné bzučanie múch. Bolo tu aj doteraz? Zdá sa, že sa ozýva zľava, no keď kráčaš tým smerom, keď si myslíš, že za moment odhalíš jeho príčinu, akoby sa náhle nieslo z opačnej časti lesa. Predstavuješ si mŕtve zviera, jeleňa a rany na jeho majestátnom tele, tance múch, červov a chorôb, vidíš tam ležať seba, nehybne, machový porast miesto hlavy, miesto tela, človek chladu, severu. Blúdiš.

Pôjdem tam tiež, ale nájdem ťa, skloním sa, aby som ti mohla povedať, že sa dá bývať v dome, ktorý má na prednej stene, povyše dvoch okien, presne v strede, výklenok pre sochu svätého. Spať tam a škrobiť obrusy a ponárať ruky do vody, zmývať z nich kyslú višňovú šťavu.

Myslela som na to, čo spravíš, keď ti niekto prezradí, že zmyslom života je život sám, že trvá, zachováva sa, pokračuje a nezáleží na podmienkach, okolnostiach, na ničom; či ti potom bude lepšie. It's so cold but you know we belong here.

A ty len kričíš na diaľky. Trháš mapu v sebe, tak veľmi sa bojíš. Nepoznám ťa. Nechaj ma, choď po cestách, rátaj kríže.