Nedeľa

A niekedy v lete sa tam vrátiť, v topánkach na opätkoch a ľahkých šatách vhodných na slávnostné príležitosti, pred ozdobenými dverami niekomu gratulovať, nech ste spolu dlho šťastní, darovať kyticu kvetov, oslavovať, tešiť sa, privítať ráno, ďalšiu nedeľu, kedy sa bude dlho spať.
Byť pri sviatostiach iných, pri ich viere a šťastí.

Rada chodím do kostolov, aj napriek váhaniu nad kolónkou vierovyznanie v nejakom formulári, fascinuje ma atmosféra za vitrážovými oknami, za hrubými múrmi, pod dohľadom svätých obrazov a sôch. V auguste u babky, keď sú hody, stojíme pred kostolom, obkolesujú nás hroby, naše aj cudzie deti behajú a smejú sa, občas si podáme ruku a povieme pokoj a bratská láska nech je medzi nami. A potom obed, zákusky a káva, stará žehlička a nové blúzky, kolotoče, cukrová vata, dom na kopci, kde bývala babička.
Zomrela iba pár rokov pred oslavou stých narodenín, dlho sama robila v záhrade, pila borovičku, žila v tom dome na zelenom kopci nad cestou a všetci jej hovorili baba. Bola odo mňa o osemdesiatšesť rokov staršia, moja praprababka, ktorej som sa, tuším, tak trochu bála. Pamätám si dvor, dve izby, svetlo, poháre, bodkované šaty a klobúk, leto, končiace sa prázdniny. Máme z tých čias pár farebných fotiek, som na nich ešte dieťa. No všetko to vo mne ostalo.

Prší, fúka vietor, moderátorka správ hovorí o povodniach na východe, v oblastiach, kde som nikdy nebola, nemala som dôvod, pretože časť zo mňa je z juhu, časť zo mňa vyrastala medzi Maďarmi a Cigáňmi, aj keď o tom nevedela, neuvedomovala si to, chodila do kostola a nepočúvala kázne, cestou na kúpalisko v Zámkoch počítala záhradných trpaslíkov, potom s tým všetkým prestala a teraz to hľadá, dom na kopci, taký život. A v nedeľu sa zobúdza akási smutná.