Nepokojom

V ten deň, kedy ešte svietilo slnko, intenzívne a rekordne, často hovorím neviem a cítim, že by som sa mala významne rozhodnúť. Spomínam si na rozhovor spred niekoľkých mesiacov o budúcnosti, kontaktoch, priestore, ktorý možno je, len naša schopnosť zaplniť ho je otázna. O dopyte po našich ideáloch.

Ešte som nevedela, ako to všetko dopadne a okrem iného som vtedy napísala, že nám rozdelili štúdium. Nejaký titul a priveľa cirkusu okolo neho. Mením statusy na fejsbuku, niekomu sa to páči. A o tom je náš život, či sa niečo páči alebo nie. Iné kritériá neexistujú.
Stále neviem, či je správne snažiť sa osloviť väčšinu, či sú iba odmeny za to lesklejšie a pocit rovnaký. Možno nemá zmysel donekonečna atomizovať , ale treba potlačiť vlastné prenikavé chute v súlade s niečim klasickým. A radosť sa časom dostaví...

Vnútri fungujú staré štruktúry s novým mejkapom a mne to nestačí. Som nesvoja, nervózna, pochybujem a hovorím to hlúpe neviem . Myslím na dávnu správu o pokoji vo mne, čo je objaviteľská záležitosť, na ktorý asi nemôžem prísť sama, len niekomu dovoliť, aby ho preniesol do vlastného života. Chcem tomu veriť.

A zatiaľ počúvam mužov, ktorí medzi rečou hovoria o médiách, minulých praktikách a aktuálnom stave. No nakoniec sa ma na toto nebude nikto pýtať. Celkom postačí, keď sa s tým vysporiadam. Vôbec sa mi to nepáči, no ja asi nie som kritérium. (Vôľa sa môže zdať ako zbytočnosť, moc je dôležitejšia.)

Nič sa nemení, len sa to zhoršuje. Vzhľadom na okolnosti a všeličo iné. Možno je to zelenými očami či inými danosťami. Snahou otvoriť zamknuté dvere.
Míňam sa so zmyslami, významami, cieľmi.