Niekto zlyhal

Neviem, prečo majú ľudia tendenciu byť plní očakávaní, predpokladov a, v horšom prípade, aj predsudkov. Muž a žena pri splodení potomka dávajú do hry celú svoju genetickú informáciu. Ako sa to celé pomieša a skombinuje, žiaľ, ovplyvniť nevedia. A čo vyhrali (prípadne, či vôbec) sa dozvedia vždy až o niekoľko rokov.Keď sa to, čo splodili, vypýta na svet, automaticky sa hľadá podoba s matkou. Ak sa nenájde, hľadá sa podoba s otcom. V prípade neúspešnosti tohto pokusu sa niektorí jedinci obrátia na kompetentné úrady. Tí naivnejší pokračujú v komparácií fyzického vzhľadu najnovšieho prírastku so širokým príbuzenstvom. Pokračuje to dovtedy, kým je mláďa v štádiu brata mlčanlivého vlka, lebo pravdu povediac, vtedy sa iné na ňom ani hľadať nedá.Ako prídu prvé artikulované zvuky a nesmelý pohyb po domácom biotope, dá sa toho na objekte pozorovania všimnúť oveľa viac. A oveľa viac sa aj porovnáva. U izolovane vychovávaných jedincov sa hľadá podobnosť s jeho stvoriteľmi. Pri úspešnejších chovoch je možné porovnávať súrodencov navzájom. Výsledky sú vtedy dôveryhodnejšie, lebo títo jedinci sú spravidla vekovo veľmi príbuzní a navyše ani tá doba sa zatiaľ veľmi nezmenila. No a takto sa preporovnávame celou škôlkou, základnou školou, strednou... Vždy sa nájde niekto lepší, krajší, chudší, vzorovejší.Až sa skončí teória a začne sa prax. Akcia nám vyvolá slušnú reakciu.Zrazu sa pozrieme na to dieťa a zistíme, že je jedinečné, skutočne v niečom vyniká. No ani za svet si nevieme predstaviť, po kom to má. Policajtom, ktorí si nás zavolajú na policajnú stanicu tvrdíme, že to bolo vždy také dobré dieťa, len teraz sa dostalo do nejakej zlej partie. Za všetko môže susedov syn. To je taký grázel. Veď oni to majú v rodine, tam sa niet čomu čudovať. No ale my sme takí slušní, poriadni. O svoje deti sa zaujímame. Rozprávame sa s nimi. To mi je záhada. Ja tomu nerozumiem prečo kradol, veď my mu dáme všetko.A možno im to povieme aj nabudúce. Možno toľkokrát, že samí budú vedieť, kedy nasleduje dlhá pauza a kedy aký povzdych.A potom to vzdáme. V beznádeji rezignujeme. Susedia by nám určite poskytli odpoveď na naše trápenie. Podľa všetkých predpokladov, genetických zákonitostí a, dokonca, aj očakávaní to naše dieťa má po starom otcovi švagrovej sesternice, ktorý aj v base sedel dokonca. Ale nás to už netrápi. Pitveme sa vo svojom najhlbšom vnútri, prehodnocujeme svoje správanie, výchovu a vyvodzujeme dôsledky. Usmejeme sa pri spomienke, keď sme drzo snívali o tom, že náš potomok si raz pred meno bude písať MUDr. Pri spomienke na potupnú návštevu školy, kde sme kompetentných prosili, aby nášho potomka nevyhodili zo školy, nám vyhŕknu slzy do očí.Nuž, niekto zlyhal...