Noc

Tými myšlienkami môžem merať roky, objavujú v tomto ležérnom letnom čase a riedia vzduch okolo mňa. Teraz mi ich tu nechala zlá, panovačná kráľovná, ktorá ku mne prichádza aj so svojím pozláteným zámkom na kolesách. Jej kroky vŕzgajú. Nemilujem, iba udeľujem milosť, kto môže byť v mojej prítomnosti, komu budem chvíľu rozprávať svoje smutné príbehy, hovorí mi každý večer. Verný radca, múdry, lepší a silnejší, strážca jej ľudskosti, umrel a ona osamelá naháňa strach svojmu strachu, všetkým svojim otázkam.

Každú noc sa nad niekým skláňame so svojimi pravdivými uspávankami, na zemi ostávajú stopy bosých strieborných myšlienok. V bielych košeliach, so strapatými vlasmi, sme ako deti zo sirotincov minulých storočí.

A tmou sa plazia dlhé hady s otáznikmi na konci chvostov. Všetky zrkadlá sú prázdne, všetky jazyky cudzie. Neviem, opakujem, neviem. A nevidím. Chcela by som to zvládnuť bez pochybností a spomalení, chcela by som pravidelne zaspávať a zobúdzať sa a medzi tým mať taký jednoduchý spánok, potrebné pokojné hodiny. Počúvať noc z druhej strany, byť jej externou súčasťou. Menej vnímať tmu a jej zvláštnu moc, jej telá, zákernú optika a utekajúce myšlienky.

Zlá kráľovná napokon stíchne, unavená a staršia, než sa zdá. Zakrývam ju modrou dekou a želám jej sny. Celé noci presýpam piesok v jej duši. Keď odíde aj všetok hnev a smútok, niekedy ju počujem, ako zo spánku hovorí, že treba o sebe ešte veľa zistiť, pýtať sa, pomenovať. A trhať noc okolo seba.