Novembrom

Ani slová, že všetko vidím ako hrdinky tých mojich kníh, nie sú pravdivé. Stotožniť sa mi dá väčšinou iba s mužmi, čo ďaleko nie sú hrdinami. „Občas si připadám jako správce muzea. Prázdného muzea, kam nikdo nechodí a které hlídám jen sám pro sebe.“ (Haruki Murakami)
Žijeme vedľa seba predstavami, tak veľmi odlišnými. Odmietame svet, ktorý sa nám ťažko vníma, spájajú nás len banality a historické fakty. Dotýkame sa navzájom z rozličných priestorov a intenzívne si nerozumieme. Unavení a ukrivdení sa otočíme a strácame sa každý vo svojej samote.

Oporu hľadám v najtmavšom kúte. Aspoň sa schovať, keď ujsť sa nedá. Dať najavo, že teraz neviem byť súčasťou. S tým všetkým, na čom mi záleží, čo je vo mne prirodzené, a inde na obtiaž.
Na veselú hladinu spokojnosti padajú slzy. A to je zvláštne, že inak sa blížim k šťastiu.

Ľudia kontrolujú len to najmenej podstatné. Už si jedla? To môžu ovplyvniť, zakázať, pridávať na dôležitosti. Život na diaľkové ovládanie, bez priameho kontaktu. K tomu nejaké veličiny, nech v tom máme všetci jasno. Dve kilá smútku.

Na niečom nám záleží. Možno až príliš, keď to iní považujú za hlúposť. Míňame sa. V dome, kde teraz tlmene hučí práčka s našimi vecami, ktoré sú všetky rovnako mokré.
Míňame sa a to nás paralyzuje, takže je ťažké ísť ďalej. V kriku praská krehká nádej na stretnutie.

Cítim bolesť na mieste, ktoré si predstavujem ako ťažisko ľudského tela. Balansujem a padám nerovnováhou. V novembri, ktorý hýbe vzťahmi medzi ľuďmi.