Obrazy

Zdá sa mi, že keď sviečka dohára, začne voňať intenzívnejšie. Na našu počesť. (Sometimes I think / I think I understand / The fear in the boy / The fire in the man)

Iba si uchovávam také zimné obrazy. Pošmyknutie na snehu, keď telefonujem, topiace sa cencúle, svetlá odhŕňača na tmavej stanici. Špinavé okná krčmy, poháre s pivom a s ľuďmi, mokré rukavice, sneh na mihalniciach. Zvuk ozývajúci sa tichou bielou ulicou, keď lopata pod snehom nájde chodník. Odraz digitálnych hodín v autobuse, krútiaci sa voňavý stromček zavesený na vetračke. Vlčiak, ktorého si všimnem, keď sa otočím v prázdnom meste niekedy veľmi skoro ráno a o dva kroky ďalej čerstvé pečivo, teplé a voňavé, putujúce do regálov supermarketu. A medzi tým všetkým veľa zamrznutých myšlienok.

Chcela by som vedľa teba sedieť, úplne obyčajne, a potom ti povedať, že som ďaleko. Vo všetkých významoch toho slova. A možno ešte aj vo viacerých. Lebo nedýchame ten istý vzduch a potom sa nezhodneme na tom, čo v ňom visí. Musím hľadať významy, vieš. Kvôli tomu som tu.

Podčiarkujem si vety v knihách, občas ich niekde načmáram. Zostali vo mne, stali sa mnou. Brodím sa myšlienkami, tým, čo mi zanechávajú iní. A všetok čas nenásytne pohlcujú vysvetlenia; potom zisťujem, že mnohým ľuďom vôbec nechcem rozumieť. Neskoro.

Asi musím opúšťať viac, ako som si myslela.

Lebo napríklad júlové teórie vo februári neplatia. No rána vedia byť rovnaké aj s odstupom rokov. Sme tak celkom tematicky pod (vlastným) ľadom.