Odviate

Obchádzam trus a iné výlučky zvierat. Možnosť, že by som stretla tých, čo tu žijú, ma nijako neteší. A potom pred sebou zachytím sivý pohyb. Srdce mi splašene tlčie, od chôdze do kopca, od náhleho prekvapenia. Po pár metroch sa to opakuje. Už viem, je to zajac. No počkaj, zajac. A možno králik. Niektoré veci jednoducho neviem automaticky rozlišovať. Králik, zajac, segedín, sviečková, Rada Európy, Európska rada. A iné.

Sprevádzaná vetrom idem krajom poľa, potom naspäť, k vinici a zase do lesa. Zrazu ma ako srnku vyplašia bežci. Majú biele a červené úbory, keď zastanú na mieste s výhľadom, sú hluční, ukazujú do diaľky, opakujú názvy dedín. Buďte ticho, ja to predsa viem, ja tu žijem.

Unikám. Preč, preč. Musím sa túlať, byť medzi stromami; ich kôra je suchá a teplá. Objektívom zachytím jeden z nich, čo vyzerá akoby omdlel, pri pohľade nahor tvorím obrázok a text ememesky, ktorú neodošlem. Teraz studený vietor a dobre. Nahé koruny sa ohýbajú, tancujú, volajú víly, na ktoré som uverila ešte ako dieťa vďaka filmu. Nič si z neho nepamätám, iba tie víly a že sa mi to páčilo.
Aj dnes mám taký pocit, keď vidím mach, ako pokrýva kmene stromov. Nie, neviem podľa toho určiť svetové strany, len v sebe pestujem dojem, že je to výjav ako z pralesa. Tak exoticky pôsobí zelený mach v januárovom lese.

Tu nie je usmiata mama za sporákom, pripravujúca slané zemiakové šišky, ktoré možno nejedla už tridsať rokov; naposledy na prázdninách, o ktorých mi rozprávala inokedy. Nie, na tento kraj nemáme podobné spomienky, teraz asi nežijeme v takom sentimentálnom prostredí. Toto nás neťaží.
Na dvere tu neklopú televízni reportéri, tu nie sú žiadne udalosti, o ktorých treba informovať. A nie sú tu ani rozhovory o zlých pocitoch, strachu a nervozite striehnucej v každom kúte, o tom, že sa necítime dobre. Pretože sa dávno nestalo nič pekné, príjemné. Na tomto mieste, v tejto krajine. Zbieraním trápení sme zostarli.
Môžeme iba opustiť steny, vyjsť do vetra, šuchotať lístím. Kráčať do kopca a vykašľať sa na ikonku 3G signálu, aký doma v doline nemáme, ignorovať všetko, čo ukrýva, tých príliš veľa slov. Áno, môžeme prísť sem a takto sa cítiť.
Lebo tu nič z toho, čo nás ťahá dolu, niet. V tom vetre, medzi stromami som len ja, Soňa. S túžbou po intenzívnej jeseni, po jej svetle, hudbe, pocitoch.

(There's a place I must go / There's a place I must go / It's not a place I have seen / But I'll get there in a blue dream)