Okamihom

Padali pomaly, po jednom a ja som to videla, čas stál. Na druhý deň podobne tiekli slzy po lícach. Ukázalo sa miesto na nový nádych. Jedna z mála vzácnych chvíľ.

Štandard je totiž iný. Podmety, ktorým je niečo prisúdené. Stavy a činnosti. Jednoduché vety. Jedna za druhou, otázky, odpovede, problémy, riešenia. Hranice.
Informácie sa vrstvia, následne zvetrávajú, a neostáva po nich rozprávkový útvar, iba niečo nevábne.

A potom na večernej frekventovanej ulici okolo mňa pokojne prejde veľký vlčiak, ktorý sa možno stratil či ušiel, alebo je len turista. Prebudí u mňa hrejivú emóciu. No ponáhľam sa ďalej.
O chvíľu zvonenie telefónu. Priveľa pohybu, priveľa slov, priveľa zvukov. Plytváme. Mechanicky.

Unavuje ma počúvať plechový zvuk automatiky, ktorú si v sebe budujeme a nechávame ju znieť vo všetkom, čo robíme. A veľa iných nezmyslov.

Odovzdala som takmer všetko, čo som mohla. Ostala vo mne už len túžba na pár dní odísť do ticha a do samoty. Niekam, kde ma nikto nepozná. Medzi stromy a medzi ľudí, usmievať sa, rozmýšľať. Celkom autonómne. Skladať mozaiku, z toho, čo práve prežívam. Nie drobiť a trieštiť zažité, hľadať v úlomkoch záblesky a dodatočne tomu dávať tvar.

Dívam sa do zelených očí v zrkadle a rozumiem si.

Ísť po lúke a vidieť celkom blízko prebehnúť dve srnky. Nezdokumentovať to, iba na to dlho myslieť.

Musím prežiť veľa podobných okamihov, aby som mohla viesť dialóg. Ísť za tým prchavým a predsa skutočným a nechať sa obklopiť pocitom, že všetko má zmysel. Práve takto.