Periférie

Chcela by som sa zastaviť, zotrvať, pozorovať. Ako mladá žena s kamerou vo filme New York, I love you, sledovala by som kvetinárstvo, aranžérov, ľudí, ich kytice, k sviatkom, jubileám, smútočné. Len tak stáť a vnímať. Jediného sbskára v drogérii plnej žien, dieťa v tričku opreté o stenu starého domu, zväčšujúcu sa mláku pod ním. Stavbu diaľnice, premeny krajiny, pozostatky minuloročnej úrody tekvíc, ich hrubé stopky, žlté bagre, mechanizmy, kopy zeme, robotníkov a dotieravý kŕdeľ havranov, šedé zobáky, všetky tie zvuky.

Počúvam ľudí, takých blízkych, rozmýšľam o nich, o našej podobnosti. O chvíľach, kedy žijeme na periférii vlastnej existencie. Nejdeme do hĺbky, zrazu to nevieme. A potom tie paralely, keď sme okrajovými ženami, okrajovými ľuďmi, v životoch iných, kŕmime sa zbytkami záujmu, pozornosti a hnevá nás to. (Statické bludné kruhy.)

Niekedy to je iba o zapekaných cestovinách, popálenine na dlani, o jej štípajúcej prítomnosti, o nočných smskách, starých fóroch, úsmevoch a krátkom ľahkom spánkom. A iné stredobody, také okamihy, kedy by som mohla písať o vesmíre. Iba toto máme.

Spomenula som si na popoludnia v jednej kancelárii, maturitný ročník, jeseň, neistota, kam ďalej?, testy a ich vyhodnotenia. Vy sa môžete venovať všetkému, povedala mi tá žena, keď som chcela počuť niečo iné, niečo jasnejšie, vyčítala to z mojich odpovedí, riešení, preferencií, a mala pravdu. Dnes viem, že mala pravdu.