Posledné prázdniny

Miesto mapy používame veľký biely papier, je na ňom zakreslených len pár ciest a zaujímavých objektov z predošlých dní. Rybník, park, majer s koňmi aj exotickými zvieratami, párom pštrosov, chatky bezdomovcov na lúke uprostred lesov. Nikdy dopredu nevieme, kam pôjdeme, cesty si vyberáme náhodne, lákajú nás skôr tie tichšie, neudržiavané, teritóriá vetra a hmyzu, ktoré večer pomenujeme na našej mape.

Na konci prvého týždňa prázdnin sme sa dostali do dediny O., pri tabuli na začiatku obce sme si spomenuli, že tu bývajú naši príbuzní, otcova sesternica s rodinou. Boli zaskočení našou nečakanou návštevou, no rýchlo nás začali presviedčať, aby sme zavolali domov a ostali u nich, tak dávno sme sa nevideli, povieme si, čo je nové, večer je v kultúrnom dome muzika, môžeme sa ísť zabaviť. Pousmiali sme sa nad touto vyhliadkou, ale späť sa nám veľmi nechcelo, slnko nás unavilo a napokon nás celkom lákala predstava, ako tu neskoro v noci zaspávame v zmesi vône cigaretového dymu a aviváže zo sviatočných obliečok s motívom labutí.

Hneď po príchode do kultúrneho domu sme vedeli, že to bol omyl, ani sme sa nesnažili predstierať, že by nás na tomto miesto mohlo čosi zaujať, hudba, ľudia či alkohol. Znudené sme so sestrou stáli v kúte a bol by z toho ostal len prchavý letný zážitok, ktorý by sme neskôr pred našimi priateľmi označovali za bizarný a exotický. No potom sme si začali všímať pohľady chlapcov okolo nás. Nepatrili nám, nežiadalo sa nám bezuzdne žiť a baviť sa, nikoho sme tu nezaujímali. Tí chlapci skrytí v tme väčšinou nespúšťali zrak z iných mužov a nebola v tom žiadna poézia zakazovaného citu, v ich pohľade pulzovala iba túžba po hrubej a primitívnej telesnej rozkoši.

Omámilo nás to viac, ako sme si mysleli. Mapu sme roztrhali a zahodili ešte u príbuzných, už nás viac nezaujímali ďalšie neobjavené miesta, žiadalo sa nám navštevovať krčmy a nedeľné futbalové zápasy. Občas si nás niekto všimol, pozval nás na kyslé víno alebo nanuk, no všetci mali akosi priveľa rečí. Komplikovali to.

Ku koncu leta sme už medzi dedinčanmi z okolia mali pár známych, vždy keď sme prišli, ponáhľali sa pozdraviť nás, vtipkovali. Stali sa z nás akísi maskoti, nikto nás nebral vážne. A nám to neprekážalo. Nevedeli sme sa už dočkať, kedy sa začne škola, naši nežní milenci sa vrátia zo svojich zahraničných brigád a v noci, keď zaspia, budeme im do vlasov šepkať, len mi povedz, že zajtra pôjdeme na ryby alebo loviť drobné zvieratá, zlomíme im väzy, aby sme ich mohli hodiť do ohňa. Vzápätí ich budeme holými rukami vyťahovať, hrýzť do ich, po brade nám bude tiecť krv. Povedz, že zajtra to tak bude.