Povrchom

Stretnem turistky, zľaknem sa, akoby to ani neboli ľudia, počujem vlastné polohlasné slová náhleho prekvapenia, nepokoj vstúpi do rúk. A ony ma vidia, skúmajú moje oblečenie, strapaté vlasy, typickú chôdzu. Možno ma poznajú, neviem, ale vlastne to ani nie je pravdepodobné. Motám sa medzi stromami, dávam im náskok, aby sa cestou náhodou nestretol náš rytmus, nepomiešali sa pocity.

Mám detskú radosť, v gumákoch chodím týmto terénom a mútim vodu v mlákach plných tmavého jesenného lístia.

Ako keď v iný deň kupujem gerbery, päť vás poprosím, a štyri veterníky a potom cesta domov, v každej ruke niečo v baliacom papieri, ktorým šuští vietor, a možno vyzerám, že idem na oslavu k niekomu, koho volám babička, všetko najlepšie k tvojim narodeninám, hlavne veľa zdravia, ale nie je to tak. Vôbec to tak nie je.

Niekedy prídem domov so studenými rukami a dám si polievku. Mrkva a mastné oká, za tie roky symboly bezpečia. Lyžičkou ju naberám a pri tom čítam knižku skrytú za oranžovým obalom, čítam o Mattiovi a Alice, o ich ranách a jazvách. Prvočísla jsou delitelná jenom 1 a sebou samými. (…) Jsou to podezřelá a osamělá čísla. Také pekné, také obrazy. (Paolo Giordano, Osamělost prvočísel.)

Nehovoríme o významoch, no ani sa neskrývame. Iba niekedy sme nútení zamyslieť sa nad odrazmi. Inak sme ako tá zem. A to je všetko, teraz je to takto.

Je mi mäkko. Ako v tých všadeprítomných marcových mlákach. (Všechno světlo bylo uvnitř a všechna tma venku.)