Radšej porodím sedem detí, ako by som mala šoférovať

Celé roky som vykrikovala, že vodičák si spravím, až keď budem schopná zarobiť si na vlastné auto. Nie že by tento kúzelný okamih už bol býval medzičasom nastal, to len akútne premnoženie sa voľného času ma donútilo niečo šialené vykonať, aby som celkom nezakrpatela v tejto malebnej obci. Tak poďho do autoškoly.

Prvá hodina ma obohatila vedomosťou spojka, brzda, plyn. Druhá priniesla zistenie, že dopravnými značkami sa na môj vkus akosi plytvá, veď kto by sa to učil. Ale potešujúce bolo aspoň to, že pre vozidlo vedené vodičom začiatočníkom existuje špeciálne označenie spadajúce do kategórie ostatných postihnutí.

Potom prišiel trenažér. Srandy kopec. Inštruktor sa tam občas vyskytol, aby nám kúsok nasertívne povedal, že to čo robíme, nerobíme dobre a akú škodu narobíme, keď budeme v tejto našej náruživej činnosti pokračovať.

Na ďalšej teórii sme sa oboznámili s križovatkami, ktoré sa pre mňa stali novou životnou vášňou, lebo sa pri nich uplatňuje logika. Na papieri všetky vyriešim ľavým zadným hnátom, pri kontakte s prvou reálnou sa však podľa môjho dobrého zvyku chystám hystericky ziapať.

Lebo jednu takú malú hystériu už mám za sebou. Povolanie inštruktora v autoškole si musí vyžadovať prevahu povahového masochizmu, najmä ak je viac ľudí takých neschopných, ako som ja.

Neviem to. Auto je pre mňa tá najmenej prirodzená vec na svete. Skutočne som v takom rozpoložení, že by som radšej čo-to odrodila. Aj slona, len nech to nemá volant.
S autom to skrátka neviem. K spojke som príliš nežná, k plynu a brzde zase pristupujem výrazne agresívne. Volant držím ako panna viete čo a otáčam ním podľa vlastnej ľubovôle. Hneď z úvodu som mala preraďovať motivačne sa pozerajúc na kopu tehál. Prvá skutočnosť je tá, že len veľmi ťažko by sa dala táto moja snaha ohodnotiť pozitívne. Druhá, oveľa závažnejšia, skutočnosť je to, že nikdy nebudem potrebovať viac ako jednotku, keďže som presvedčená, že už pri rýchlosti 14 (slovom štrnásť, nevynechala som žiadne číslo) kilometrov za hodinu prekonávam rýchlosť svetla.

Netuším, ako som sa dostala domov z prvej jazdy smrti. Čo je však horšie, v tomto pomätení mysle som si naplánovala ďalšiu jazdu. Mám silné tušenie, že môj inštruktor sa nebude chcieť donekonečna krútiť na cvičisku a vyženie ma do ulíc. A asi nebude súhlasiť ani s alternatívou, že ja za ním pobehnem, aby sa mi tie trasy dostali do nôh.

Ak nemusíte, v stredu našimi Zlatučkými Moravcami neprechádzajte. Bezpečný nebude ani pohyb na chodníkoch a trávnatých plochách. Ak sa rozhodnete toto upozornenie ignorovať a ja vám spôsobím ujmu na tele vyžadujúcu si poskytnutie prvej pomoci, snažte sa nadobudnúť len také zranenia, ktoré nás na kurze naučili ošetrovať. Za pochopenie a ohľaduplnosť, na našich cestách takú samozrejmú, vopred ďakujem.