Sebou

Chvíľu som mala ruky od sladkých aróm. V týchto dňoch sú dôkazom rôznych činností, je na nich hlina, farba, lepidlo. A neskôr vôňa pomaranča. Všetko, čo robím, sa na ne zachytí.
Tam sa teraz presunulo moje vnímanie sveta, všetok cit mám v rukách. Dlho pohládzam zápisník so psom menom Sigmund, skúmam zmeny povrchu, rôznorodosť látky. Potom beriem pero a píšem dojmy z dní, rozťahané vety o autobuse, jeho tlmených svetlách a ľuďoch v tmavých kabátoch, o opúšťaní zvykov, aj že chcem niekomu adresovať také samozrejmé veci. Mám nenápadné „e“ a výrazné slučky.

Potrebujem, aby po mne niečo ostávalo, potrebujem zamestnať ruky, dať im štetce, fľaštičky s nemeckými nápismi, učiť ich postupy. K výsledným handmade gýčom mám iba taký veselý vzťah, dôležitejšia je činnosť, proces.

A potom ruky schovám do vreciek na teplej bunde, keď idem tmou a nikoho nestretnem. Vzácne okamihy bez naliehania, noviniek a otázok. Okolo je len sloboda a vo mne hlboké nádychy. V domoch sa svieti, rozmýšľam, kto sa tu vlastne izoluje. Tak veľmi sa mi to páči.

Potrebujem čas. (Vlastný svet mám vo svojich rukách, ešte som ale nezistila, ako uchopiť aj ten zvyšný.) Prísť môžete kedykoľvek, pôjdeme do lesa a keď z neho budeme vychádzať, nad hlavami nám preletí myšiak, pri stole s čajom a sušienkami si miesto dôležitých správ vymeníme rozprávky.
Buďme spolu a zároveň každý za seba, aspoň chvíľu nehovorme o problémoch, nič neplánujme, len sa v tichu usmievajme na naše porozumenie.