Strachom

Beriem sestru na ruky, hladím, tíšim, vysvetľujem. Duch náhle uniká, my za ním. Veľa schodov, tma, krik, fingovaná vražda a zdesená otázka, prečo tam tá teta leží. Bolí ma šialený rytmus jej srdca, ideme zo zámku preč. Stačilo programového strachu.

Keby som bola láskavá babička, uložila by som ju večer do ťažkých duchien, pomodlila sa s ňou Andeličku môj strážničku a povedala jej, že to nevadí, keď sa bojí, že to sa zahojí, kým sa vydá. A išla by som tretíkrát skontrolovať, či je zamknuté.

Ľudí sa boj, nie strašidiel, sestrička.

Strašiaci. Rozmiestnení po poli, elegáni v deravých sakách, z dlhej chvíle strašia. Geniálny vynález stvorený na náš obraz. Baví nás naháňať strach, strieľať do vzduchu, hrýzť do duší. Z pozície moci. Radi vidíme druhých v úlohe dieťaťa v zámku plnom strašidiel. Afrodiziakum ega.

Študent. Končí prvý ročník žurnalistiky. Strážne šteňa demokracie. Pred skúškou čaká na chodbe, rozpráva sa so spolužiačkami. Reč príde na neonacistov. Mladý o sebe povie, že nie je antisemita a verejne bez hanby zahlási, že Židia by mali byť vďační Hitlerovi za to, že ich zviditeľnil.

Ľudia a ich ťažké ruky, ťažké slová, ťažké mysle. Môžem vnímať, písať a veľa rozprávať o slobode, a svetlo nenesiem. Rozsypaný svet. Neskrotná zhubnosť netolerancie, celý život ako festival strašidiel. Bojím sa.

Hľadám cestu z tohto zakliateho zámku.