Tak ticho, ako sa len dá

Nemám rada ticho. To ticho vo vzťahoch, v ktorom sa tak bolestne ozývajú občasné zúfalé výkriky do tmy. Aby sme sa opäť raz oklamali, že to medzi nami ešte žije. Otázky, odpovede, prázdne gestá, pózy. Všetko na poriadku, len aby sa nepovedalo. Radšej nech je ticho.Či to beznádejné ticho po vzťahoch. Keď už zrazu niet čo povedať. Možno by sme aj chceli, len nevieme ako. Tak teda hovoria pohľady a v tých okamihoch sa rodia veľmi smutné spomienky. Ale ja si ťa takto pamätať nechcem. Ty mi nevynadáš a ja ti nepoviem, že ma to mrzí.Alebo postupné znižovanie vzťahových decibelov. A zároveň preladenie na inú frekvenciu. Hovoríš niečo? Nepočujem. Nerozumiem. Prosím? Mám sa zle, ďakujem za opýtanie.A potom je ešte náhle ticho, čo zostane po niekom, kto odišiel. Akokoľvek, kdekoľvek. Skrátka tu už nie je. O to horšie, ak to bol človek maximálne hlučný. V tom najpozitívnejšom význame.Zostali len spomienky v pestrých neexistujúcich farbách. Darčekovo zabalené, previazané smútkom.Ticho, ktoré nastane práve vtedy, keď potrebujem niekoho počúvať...