Ťažko sa mi dýcha

Treba robiť veľa iných vecí. Prednášky, skúšky, články, manuály, telefonáty, maily, frázy, profesionalita... Tam niekde som stratila vlastnú tvár.Niet času. Na nič.Nedá sa hojdať tak dlho, až mi zostane zima a pôjdem si po mikinu.Nie je kde hlasno počúvať hudbu a ešte hlasnejšie spievať.Ráno nie je vtedy, kedy už stačí spať, ale vtedy, keď mi Arctic Monkeys začnú vyhrávať a ja mobilu adresujem prvú nadávku dňa.Vyložené nohy na terase a káva s mliekom. Túto rannú idylu nahradil jogurt, ktorý mi asistuje pri čítaní mailov.“Prepáč, nemôžem.” Aspoň päťkrát denne.Dobre sa najesť a na chvíľku si ľahnúť? Nie, treba zaplatiť a rýchlo späť do práce.Už dávno som neodomkla dvere a nepovedala si, že konečne som po blbom dni doma. Len prejdem do svojej izby a ticho dúfam, že spolubývajúca sa zase nebude v kuchyni natriasať na 60-ročnom dedkovi.Chcem rásť, smiať sa, tvoriť, diskutovať, úplne sa stotožniť, vymýšľať, robiť niečo mierne zakázané, v noci neprísť domov, meniť, vylepšovať, zmoknúť a dať si hrubé ponožky, písať len to, čo má zmysel, cítiť nadšenie, tancovať, mať priestor, mať názor, objímať, neprispôsobovať sa, tešiť sa z tulipánov, zbaliť niekoho, chváliť, na chvíľu ujsť, prečítať všetky časopisy, čo mám pri posteli, byť fascinovaná, fotiť, milovať...Ale treba robiť veľa iných. (A nezačínať vety s “ale”.)V záujme gýčovo ružovej budúcnosti. Treba celé dni nič nestíhať, aby mi večer mohlo byť zo seba mizerne.Toto si chcela? Kde máš tu svoju glorifikovanú slobodu? Zabudla si žiť, moja zlatá.Ťažko sa mi dýcha.