Teraz môžeš spať

Chcela som vedieť, čo s ňou urobí zmena skupenstva. Kým spala, na tenký riečny ľad nad ňou som zrkadlovým písmom napísala pozvanie na polárnu expedíciu a ona len otvorila oči a bez váhania sa ku mne pridala. Potom sa na noc ponárala do snehu a telo jej pokrylo perie. Takmer bežím, povedala mi raz počas nekonečnej snehovej búrky, keď sme sa, zaviate, niekoľko mesiacov nemohli pohnúť z miesta. Nič v nej nefungovalo, ničomu nerozumela, keď sme zamŕzali, počúvala som príbehy jej pľúc, žiabrov, alebo čo za ilúzie to v nej žili, ozývalo sa v tom množstvo výpovedí, odkazov jej starým známym, námorníkom, najčastejšie sa mi zdalo, že jej výdych znie ako naliehavé nájdipremňaoheň a čakala som na ďalší.

Vtedy nás zachránili okoloidúci ľudia s čajom, žilami im pretekala krv a v nej plávali čokoládové ryby. Vzali nás do najbližšieho mesta, vysvetlili jej, že to, čo svieti a bliká, to sú Vianoce, a zakázali jej skočiť do nádrže s kaprami. Nepáčilo sa jej tam. Keď sme išli domov, bolo skoré ráno, tma a hmla, rovnako ako za našimi zatvorenými očami, a myšlienky mali rytmus modlitby.

Ešte pred svitaním vystúpila, ani sa nerozlúčila, nezamávala odchádzajúcemu vlaku, ponáhľala sa k akémusi jazeru, no ono už neexistuje, medzitým všetko neodvratne zamrzlo. Teraz tam iba sedí, neustále bdie a odháňa veselé deti s korčuľami prevesenými na pleci. Je to stále ona, tá, čo ničomu nerozumie. Čo tu robia Eskimáci, tulene a polárne medvede? Veď z tej prekliatej expedície sa predsa vrátila. Netuší, že svet zmizol, nahradil ho sneh a ľad. A prečo jej nikto nepovedal, že pokojne môže spať, ničoho sa viac nedočká? Už len ona jediná nevie, že sa dávno utopila.