Ticho

Niekedy mi je celkom bezdôvodne nie dobre a potom iba čakám, kým to prejde a miesto mňa sem príde niekto lepší. Zaklope, slušne sa pozdraví, vyhrnie si rukávy a pustí sa do práce. Odprace tieto myšlienky, uloží ich do hojdacieho kresla, zakryje dekou a uspí. A večer mi uvarí čaj.
Chcela by som mať svoju krajšiu alternatívu, iba tak, pre seba, na tiché momenty a múdre počúvanie. Aby som dookola nemusela písať o tom istom, o porozumení a spriaznenosti. Chcela by som byť silnejšia.

Skrývam sa a do tmy pretkanej pavučinami sa pýtam, koho chcem oklamať. Koho? Všetko som stihla označiť ako príliš jednoduché, lacné, zbytočné, a teraz si nechcem priznať, že to potrebujem. Tak ako vtedy. Túlam sa minulosťou a márne hľadám, čo som v nej zabudla. A niekedy bláznivo verím, že sa to ešte môže zmeniť.

Nie je to nič konkrétne, som to iba ja.

Svet stráca svoje kúzla. Ostávajú z nich iba stručné poznámky v diároch, v ktorých dávno nikto nelistuje. Pozametali sme aj črepy a teraz na nás už len sadá prach. V krajine za oknom prší, hudba vnútri dohrala, izbou sa ozýva trhanie stehov na duši.