V kostiach

Zdalo sa mi, že on nie je až taký obyčajný, že sa nechá uniesť okamihom a zapojí ma do mojich vlastných surových, intenzívnych predstáv, navrhne stretnutie na jesennom ostrove uprostred rieky, na transfúznej stanici, v antikvariáte plnom starých máp, pohľadníc a grafík, jednoducho ma dostane z tohto cintorína. Bože, veď som žena, môžem aspoň raz chcieť čosi podobné, zahľadieť sa niekomu do duše, veštiť z nej ďalšie zahmlené dni. A miesto toho prestávam vidieť v tme, ktorou sme sa obklopili.

Nie, zajtra už bude neskoro, nespozná ma, keď budem ráno na chodbe úradu práce jesť fornetti a piť kávu z automatu. Na zemi, opretá o stenu, uloží sa mi to do letokruhov, tieto scény hladu a mizérie, potom spomienky. Ako tá na jeden z októbrových dní, ležala som vo vani a nado mnou lietal motýľ. Šuchotali mu krídla, narážal nimi do okna a do zrkadla. Nebuď patetický, volala som naň a keď som vyšla z vody, sadol si mi na plece ako nejaký bezočivý papagáj. Uvidel ma ten muž a celkom ľahostajne určil jeho druh, obyčajná babôčka pávooká, Inachis io, povedal, špendlíkom mi motýľa obratne pripichol na plece a odišiel. Živočích len jemne pohýbal nohami, aby si našiel pohodlné miesto v pletenci ramenných kostí, no po čase sa aj tak rozpadol a dnes mám na tom mieste už iba hrdzavý špendlík.

Chcela som odísť. Hovorila som, že prejdem na druhú stranu hory, niečo tam už len musí byť. Alebo v lesoch stretnem hľadačov striebra, ornitológov, tulákov, budem počúvať ich pravdy a pýtať sa, či je im dobrá moja krv, moje kosti. Čo zlomia, odhodia do ohňa a pošlú ma preč.
Mŕtvi mi dali svoje požehnanie, no pre istotu utvorili sprievod a vybrali sa za mnou. Potom ma dokonca predbehli a opäť som ich nasledovala, doviedli ma späť. Teraz sa snažia pomôcť mi, sú milí, odporní.
Nie, vymyslím to sama, v tme tomu budú svietiť oči a vy sa budete báť.