V plameni zápalky

Je hriechom snažiť sa žiť objektívne, krídla duše nepatria pod zázračný neviditeľný plášť. Nachádzam pomalú odvahu na vlastnú melódiu. Dáva to veselý zmysel. Nebyť v súlade, vyskakovať z kože a potom precítiť zázrak pôvabných banalít, ako sú nohy v teple.

Možností je presne toľko, koľko sme schopní a ochotní vidieť. No začať sa aj napriek tomu nedá, a už vôbec nie odznova. Pokračujeme, staviame, padáme, mení sa len perspektíva z ktorej vnímame, bojujeme s predstavou, že všetko sa do života vráti. A ono to skutočne prichádza, odráža sa, hladká alebo zanecháva škrabance. Priveľa príbehov, malá škála charakterov. Alebo naopak?

V túžbe po inom pocite sa to dá prečkať, vyriešiť, osvojiť si. Zlúčiť so životom, s tým dobrým, čo sa tiež do neho vracia. Nahradiť všetko tvrdohlavo zakrývajúce nutnosť výmeny. Pripustiť si, opustiť, odpustiť. (A pochovať aj sny v bezvedomí.)

Nejde o to, žiť svoj sen, ani snívať svoj život. Podstatná je ľahkosť. Drámy dokážu na seba pútať pozornosť aj samé. A možno to chvíľkami neplynie, príliš sa to sníva alebo žije. No nakoniec vždy pošteklí radosť z objaveného bez hľadania. Toto je spôsob.

Vnímam a cítim, tak svojsky pateticko-cynicky. Nič viac a už vôbec nie menej. Nech sa snažím akokoľvek, ostáva to všade prítomné a niet cesty, ako to premôcť. Je vo mne priveľa extrémov, nemá zmysel ešte proti sebe bojovať. Nesmelo odhaľujem hodnoty vlastných devíz. A tá melódia sa zdá byť čarovná.

Šepkám do plameňa zápalky, oheň horí v myšlienkach. Len si tak vkladám priestor do iného sveta.