V súlade

Teraz sa dá túlať lesmi, osamote alebo v spoločnosti blízkych ľudí skúmať stopy zvierat v mäkkej zemi, vyliezť na posed na kraji poľa, vnímať vietor a ticho čakať srnky. V lete, keď budeme večer zatvárať dvere na terase, si pri hlasnom kvákaní žiab spomenieme na dni, kedy sme ich videli ako tisícky rýchlo sa pohybujúcich žubrienok v rôsolovitých útvaroch na hladine močiara.
A niekto ďalej v mysli rozvinie rozprávku a niekto teóriu o vývoji a kolobehu. Lebo občas máme obdobia, kedy potrebujeme všetko, čo sa (v nás) deje, presne pomenovať.

A symboly a sny nám pomáhajú, odhaľujú pocity, ktorých sa bojíme, nechceme si ich priznať, hovoríme to je v pohode.

Veľa sa mi sníva a to je dobre, aj keď mi je niekedy clivo, možno by som plakala z toho smútku, z tej zlosti, lebo by to malo byť ako v tých snoch. No viem, že to nejde, že to všetko, tie sny a city, ich prelínanie, je súčasťou tohto stavu.
Sú ako chránené zvieratá v nejakej prírodnej rezervácii, lebo len tam môžu byť, inde by neprežili, na slobode by zahynuli. A niekedy sa k nim vrátim, iba tak k nim natiahnem ruku s kockou cukru alebo jablkom, viem o nich všetko a pomaly ich opúšťam.

Miešam vývin, súvislosti, s rozprávkou. Mám taký život. A ľahučko to preniká do prázdna, s ktorým si ešte neviem celkom poradiť a nezmyselne chcem kvôli tomu žiť rýchlejšie.
To, čo bojovalo, sa spája. Pomaly, no samostatne. Nezávisle a slobodne, patrilo by sa povedať. A najmä teraz, och, teraz.