Veľký návrat domov

PiatokNiečo po 16. hodine stredoeurópskeho letného času som vkročila do bytu. Hm, nový domov. „Tu budete bývať...postele sme vám nechali spojené...vy spolu chodíte? No, tu je kuchyňa...balkón...wecko...tečie...kuchyňa...prídem budúci týždeň...podpíšeme zmluvu...“Vošla som, prešla som sa po byte, odchádzam s kľúčami a kusými informáciami o byte a mojich budúcich spolubývajúcich. Celkový dojem som nemala práve najlepší. No, uvidíme.SobotaDo bytu si sťahujem základ vecí. Teda paplóny. Po spolubývajúcich som našla len stopy v podobe rybích prstov a jemného neporiadku. Obzerám sa okolo seba, vnímam detaily, farby, vône. Sem si dám veci, sem pôjde kozmetika, toto bude Adamova polička , na tej strane budem spať. Vcelku spokojná odchádzam.NedeľaIdem? Nejdem? Zbalím sa? Veci mi neuschli. Zajtra ráno mám čas. Odkladám to, pokiaľ môžem. Poobede ideme k starým rodičom, s krpatou sestrou sa bláznime na detskom ihrisku. Mládež sa mi zdraví „dobrý deň“, jeme orechy, hrá sa futbal, fúka vietor, je mi dobre.Tato ma teatrálne bozkáva na obidve líca a dokonca mi jednu otcovskú vlepil aj na čelo. Šteboce pri tom niečo o skutočnom domove. Smejem sa.Odchádza, zrazu je ticho. Hm, posledná noc doma.PondelokPonaučenie zo včasného rána- kozmetika neskutočne zvyšuje hmotnosť batožiny. Ale úspešne som sa odvliekla až do práce.Odbila 16.hodina, príchod do bytu a zoznámenie s dvoma neznámymi sa nebezpečne blížilo. Kolegyne mali cestu do jednej umeleckej školy. „Ideš s nami?“ „Jasné.“Nič však netrvá večne a zrazu som stála pred dverami bytu. Vlámanie sa do neho bolo trošku komplikovanejšie, ale podarilo sa.Miro a Miloš. Mladí, svalnatí, pekní. Neštudujú, robia. Sú večne hladní. Sú hluční. Sú to muži.Celý víkend som si ich predstavovala ako nejaké príšery. Preventívne, aby som nebola sklamaná. :) Síce moje názory a humor budú asi chápať a znášať veľmi ťažko, aspoň pozerať sa na nich dá...:)Treba mi nakúpiť. Tak idem. Vlečiem ťažký nákup, ruky mám vyťahané ako šimpanz. Pomaly stúpam do výšav sídliska, bývam totiž až na jeho samom Olympe. A okolo mňa sa začínajú socializovať podivné skupinky. Sedia pri vchodoch, počúvajú hudbu, fajčia, pijú. Hm, mladosť na sídlisku. Prvýkrát mi začne chýbať domov.UtorokIdem domov. Chcem si zobrať zvyšok vecí. Po práci prídem, zbalím sa a večer do Nitry. 40 kilometrov, to v pohode zvládnem hocikedy. A prečo by som vlastne chodila? Veď mi stačí ráno.Vystúpim z busu, vojdem do našej ulice a vidím moju jedinú milovanú trojročnú sestru, ako mi uteká oproti. Otváram dvere. Vonia to u nás hríbami. Na stole slnečnice, neskoré broskyne a hrozno. „Odvčera som varila, keď si povedala, že prídeš.“ A už mi mama s úsmevom naberá z mojej milovanej hríbovej polievky, ktorú kvôli sestre už pár rokov nevarila. Prichádzajú na rad zapekané cestoviny. A nakoniec ešte predo mňa položí misu šalátu. Bola som preč 36 hodín a dočkala som sa privítania akoby som nebola doma minimálne pol roka.Sestra mi ukazuje nové papučky do škôlky, pohárik, zubnú kefku. Smejeme sa.Som doma.