Viac

Rozbíjam poháre, sníva sa mi o smrti, v krátkom čase stretávam mužov s rovnakým menom alebo narodených v ten istý mesiac. Chce sa mi to vnímať iracionálne, no všetko je ako niečo. Priveľa symbolov, ale potom chvalabohu nastáva poriadok, systém, odpoveď. Kostrbatý kolobeh, kazajka normálnosti.

Dlho som bola ticho a teraz kričím; aj tak úplne mlčanlivo. Oni vedia, krútia hlavami, dohovárajú, nadávajú, obracajú ma. Nie je vhodné, že žijem ako bublifukom. Chce sa mi letieť a chce sa mi prasknúť. Tu je môj kolobeh.

Vzťahy sú pokrčené alebo lineárne, nikdy im nebudem rozumieť. No rešpektujem zaužívané postupy, kým sa na ne ich obyvatelia príliš nesťažujú. A márne čakám, že prestanem dostávať návody, čo mám cítiť. Som náhle zmenená, tak to malo byť. Všetko silné človeka posúva a určite nie iba smerom k predstieranej spokojnosti.

Lebo je príliš jednoduché sa ráno zobudiť do neutrálnosti a povedať si, že aj „fajn“ je pocit. A kompenzovať si to reklamnými sloganmi. Žijeme medzi mýtickými superlatívmi banalít velebiac klišé života. Sme ako deň, ktorý síce nastal, ale zabudlo v ňom vyjsť slnko. Celý čas je šero a my spokojne svietime žiarovkami. Aby sme vniesli svetlo do svojich usporiadaných vzťahov.

Prázdnota sa ma snaží objímať, priateľsky, pevne. Otázky a odpovede farebne neladia, únikový priestor je len ilúziou.
Ale to sa priestorom stáva. Niekedy sa nám iba zdajú, inokedy sa len načrtnú; to my očakávame zázraky.

Neviem, kam ma povedú vlastné myšlienky, ani aké limity má vesmír vo mne. No som presvedčená, že keď mám predstavu o obsahu základu „čo“, zistím aj „ako“. Pripravená obetovať zopár bublín, aj keď kľúčové slová života sa dnes už tvária stabilne.
Jedno im kraľuje, stojí mimo všetkých kategórií a je zároveň v každej bunke mojich možností. Revolúcia nádychov. Príliš všeobecné, kruto konkrétne.

Viac.