Vnútorne

Naši predkovia mali vždy tendenciu byť o krok vpredu. Asi vynakladali viac úsilia, ktoré mohlo byť celkom nespravodlivo zmarené. Bez možnosti zálohovať. Jednoducho museli vedieť, čo práve treba. O dušu predvídali. Vyvíjali sa v súlade s pranostikami, porekadlami, množstvom opotrebovaných myšlienok, miniatúrne veľkých večných právd.
Jedinou trvanlivou múdrosťou našich čias je tá o milovaní a neriešení. Neviem sa dočkať dňa, kedy tento odkaz odovzdám svojim potomkom.

Skutočne mám pocit, že kedysi všetci vedeli, čo majú robiť. Že boli predurčení, alebo naopak, o ničom takom ani netušili a prijali to, čo prišlo. Hlúposť alebo pokora? No keď mali v recepte napísaný tymián, doniesli zo záhrady tymián a nie podobnú burinu bez vône a chuti.

Nepoznám stabilitu. Dezorientovaná narážam do stien vlastných otázok a neistoty. Kde som sa to ocitla? Som znamením blížiacej sa tuhej zimy.
Verím v únikový východ, ale chýbajú označenia a vysvietené tabule. Ostávajú mi len vlastné schopnosti a ich protipóly.

Nemilujem, riešim.

Len akýsi vnútorný hlas mi hovorí, že raz to pominie. Že to duševne zúročím. A jedného dňa, taká ohromne múdra s skúsená, vydám zbierku vlastných reklamných sloganov.