Vzduchom

Vzduch stratil rytmus, zomrel. Nič nešíri, nedotýka sa, ostala už len jeho pamiatka. Zvonka dovnútra a späť je to bez dramatických prechodov. Vánok nenadvihne kútiky úst do úsmevu.Tak toto vo mne ostalo, duša fungujúca na ventilátor.

Teraz je veľmi ľahké sa pomýliť. Vybledli kontrasty, nastal z toho konflikt. Fatalizmus sa stále zdá ako dobré riešenie.
Prejedená blízkosti, s chuťou na jej iné formy. A nekonečne nespokojná, nenásytne nepochopená. Keby sa len pocity dali dopĺňať ako kabelky a topánky.
Mala by som veľký šatník.
A pri ňom obraz. Saxofón v kúte, veľký klobúk, tequila. Také veselo intímne pohľady. Dôverné, dalo by sa povedať. A nehovorili by sme, nastavení na mäkké vnímanie.

Tak veľmi potrebujem vzduch, že nemyslím na to, čo sa stalo. Iba to je dôležité, ako to pôjde ďalej, kam sa to pohne. Spoločne s tým, čo vo mne ostalo, s tým, ako veľa teraz hovorím „nie“. Vietor rozfúka vysvetlenia, odpovede a o nejaký čas budem netrpezlivo hľadať súvislosti a východiská. Hranice, kde ste?
Akoby niečo nebolo v poriadku s priestorom, mám pocit, že tá možnosť dýchať sa v ňom stratila. Syndróm nafukovačky. A v takom mladom veku, babky spínajú ruky.

Túžba po hravom vetre zatiaľ kreslí iný obraz. Červený balón, v ktorom letím, tak ďaleko od Buenos Aires.