Začala som si vážiť lásku

Náhle, neočakávane, priam prekvapujúco až šokujúco som dnes zistila koľkého je. Utorok, 10. júl, celý deň. Hneď sa mi ten dátum zdal podozrivý. A potom som si spomenula. Dátum, fakt, že pred pár rokmi prišiel niekto na svet a meno tej osoby sa mi už nejako automaticky v hlave pospájali. Hm, takže môj bývalý dnes oslavuje.Pred rokom sme prežívali spoločne krásne chvíle. Boli sme šťastní, bolo nám dobre. Bohovsky sme sa dopĺňali. Ja som robila problémy, on mi odpúšťal. Ľúbil ma ako blázon.A postupom času mi na ňom začalo všeličo vadiť. Bolo mi s ním tak dobre, až mi z toho bolo zle. Vymýšľala som, hľadala drobnôstky, zveličovala. To všetko sama pred sebou. Ospravedlňovala som si tak to, že ho chcem opustiť.Niečo vedel. Poriadne vysvetlenie som mu nevedela ponúknuť. Skôr som ho systematicky pripravovala na to, že sa blíži koniec našim pekným dňom.Snažil sa to nejako zlepšiť. Ale spoliehal sa hlavne na to, že ma ľúbi a že práve to všetko zachráni. Neznášala som to. Ten pohľad, ktorý nahrádzal všetky slová. Neskutočné zúfalstvo. Také to z princípu, ktoré zažívame, keď sa deje niečo proti našej vôli a nech sa snažíme akokoľvek, nedokážeme tomu zabrániť. Vadilo mi už na ňom všetko a najviac to, že ma tak naivne ľúbi. Hrala som sa na hrdinku, zmysel života som hľadala všade inde, len pri ňom nie. Tvrdohlavo som lásku odmietala v domnienke, aká som veľká žena, ktorá, keď má slobodu, zvládne všetko. Sprostá som bola taká, až to bolí. Rozišli sme. A prišlo ďalšie zúfalstvo, teraz na obidvoch stranách. On to liečil alkoholom a ja som sa opíjala pocitom slobody, o ktorej som si vtedy myslela, že som ju získala. Hovno som získala. Zamotala som sa do jedného pseudovzťahu, ktorý ma absolútne zničil. Chvalabohu som sa dosť skoro spamätala a radikálne to všetko ukončila. Uvedomila som si svoju hodnotu, znovuzrodila sa vo mne ľudská dôstojnosť. Teraz prežívam jedno veľké životné deja vu. Nechávam sa manipulovať vlastným telom, zabúdam, že si zaslúžim viac.Čím viac ľudí poznám, tým si intenzívnejšie uvedomujem, aké vzácne je niekoho ľúbiť. Absolútne milovať. Viem, neobjavila som Ameriku. Ale potrebovala som na to prísť. Konečne si to sama uvedomiť. A hlavne pripustiť si to, vnútorne s tým súhlasiť. Začalo mi prekážať, že ma niekto nevníma ako kompletnú osobnosť, ale vidí na mne len to, čo sa mu práve hodí. Viem, môžem si za to sama. Teda, už viem.Bývalý ma asi ešte stále neskonale miluje. Po svete ale pobehuje iné žieňa stvorené pre neho. Želám mu, aby raz stretol rovnakú láskoholičku, ako je on sám. A ja si už snáď konečne usporiadam životné priority.