Zmenou

Teraz máme veľké očakávania, keď sa stotožňujeme s obrázkom septembra, keď máme nutkanie počítať, po jednom a nie dlho. Ľudia odchovaní na komerčných adventných kalendároch.
Už som asi spomínala, na nové začiatky neverím. Napríklad mama ostane vždy doma a vždy tá istá. Treba len živú vodu v duši naliať do novej nádoby. A nerozliať. Ako keď sa deťom rýchlo chladí čaj pred odchodom do školy. Prelievať, prelievať. Asi len tým je človek živý.
A možno sa mýlim. Hladina ustálená. Na koľko vecí nikdy v živote neprídem?

Vonku je po daždi, spln, ticho a zima. Vnútri len málokedy býva inak, menej magicky. Kedysi sme bývali pri stanici, vtedy to asi neplatilo. Zvykne sa to volať tiež detstvo a ľudia naň radostne spomínajú. Alebo aj nie. Všetko sa mení, aj intenzita rôznych vplyvov.
Isté však je, že tam bol výhľad otrasný, budúcnosť sa podľa odrazu reality dala vysnívať len po panelák na druhej strane cesty. S kamarátkou v okne. Každá klietka je deravá.

Ľahšie a lepšie sa nemusia stretávať tak často, ako by to človek od nich čakal. A človek veru teda čaká, už od prvého odstavca. Chce sa mi kričať na človeka. Ale čo?

Konfliktnosť mi bola daná. Ďakujem pekne.

A možno je ošklivý výhľad z okna inšpiratívnejší. Motivácia ku kúpe pekného závesu.
Otvorím okno, vyskočím a zistím, že som zrazu súčasťou tej ošklivosti. Alebo že s mojim po/výhľadom nemá realita nič spoločné. Alebo sa mi so zlomenými nohami bude zle utekať.

Nabudúce napíšem niečo o tom, ako hľadám kľučku. Kladivo?