Už druhý deň trvá závrat a sladkosť hodových koláčov. Sú vo mne kolotoče, hlasná hudba, balóny, čo uleteli z detských rúk, a nedeľné šaty obliate pivom, som niečí maturitný sloh na tému smútok.
Miesto svalov máš minulosť a kostru tvoria túžby, na nič iné tu nie je priestor.
Netvoríme letokruhy, ubúda z nás. Minule som videla ženu, čo sa úplne rozsypala, suché blato na chodníku, dym a netopiere. Sme len staré, deformované formy, myslí si o nás maturant.
Zaspávame každý na opačnej strane postele, úplne na kraji, celú noc obchádzame jazero, aby sme sa ráno mohli opäť stretnúť. Niekedy sa v noci zobudím a počujem včely, lietajú a bzučia, až kým nenájdu a nepokryjú všetky zrkadlá. A viac nemôžem spať, je vo mne cudzo, stehy sú čerstvé. Rozmýšľam, čo do mňa nasypali, čo tým nahradili. Nohy vo vode, kamene ma ťahajú na dno jazera.
10. jún 2013 o 23:07
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 227x
Zmeny
Vôbec som si nevšimla, kedy z nás stiahli kožu a opäť ju niečím vyplnili, to len teraz zisťujem, že niečo nesedí, trčia z nás nitky a vnútro hrkoce. Ostáva nám len hmatom alebo palicou, celkom ako slepci, skúmať obsah vriec alebo hrdzavým nožom viesť nerovné čiary a nazerať do riek. A potom niekto vyrozpráva príbeh o ľuďoch, čo v sebe nemali nič, len plno tlejúcich uhlíkov a dve palice. Strašiaci v maku. Tí krehkí sú plní slov, šuchocú a rozpadávajú sa v nich všetky otčenáše sveta, iných možno prerezať a čítať z ich reliéfu, absorbujú do seba každého blízkeho človeka, sú v nich navrstvení.
sona hruzikova
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(6)
