Zo zimy

A každý víkend niekoľko dievčat stojí pred zrkadlom na dámach v baroch a diskotékach, zdá sa, že sú tam celú noc, že sú všade, stále, veľmi dlhý čas. Majú málo rokov a veľa šminiek a iných ilúzií, dokážu sa dokonale rozcitlivieť vlastnými predstavami. A potom, rozbitá vitráž sú len črepy ako všetky ostatné.

Ako ženy sú hotové z mužov a nič iné ich nezaujíma. Nevšimnú si mačku túlajúcu sa ulicami, ktorá zrazu zastane a sústredí sa na nový prekvapivý podnet. Iba vie, že niečo je blízko a že je to blízke. Zrak, sluch, hmat. Nič. A potom to zacíti, spraví niekoľko krokov a oblizne pár kvapiek krvi na chodníku.

Nevšimnú si inú krv na snehu pod stromom, o konár priviazané malé biele chuchvalčeky, jemné a mäkké, hojdajúce sa v zimnom vetre, nespýtajú sa, čo to je, nezhíknu pri odpovedi. Zajačie labky. Pre šťastie.

Nevšimnú si dni a ich obrázky. Och. How to be alone .

Irónia; cítim, že ho potrebujem. Potrebujem otca. Potrebujem nejakú staršiu múdrejšiu bytosť, aby som mohla pri nej plakať. Rozprávala som sa s bohom, ale obloha je prázdna, len Orion sa pohybuje a mlčí. (z denníkov Sylvie Plath, 19. február 1956)

Chodníky sú klzké a kosti krehké a napriek všetkému, sneh nie je na to, aby sme doň padali. Starí ľudia s čerstvo zašitou ranou na hlave v zime cestujú na sever, lebo samota je zlá. A všetci hľadáme svoj vlastný priestor pre sentiment, chceme sa zachrániť niečím statickým, stálym, niečím, čo by v nás v chlade neumrelo. Nezlomilo sa, neodišlo.

Stôl som otočila k oknu, položila naň vázu s oranžovočervenými tulipánmi a chodím skoro spávať. Viac (sa) klamať neviem.