Zvuky, tiene

Hajaj, buvaj, snívaj o tom, ako pôjdeme cez les, niekoľkokrát zastaneme a presvedčíme sa, že všetky tie zvuky sú naše, že nás nič nesleduje, nechce roztrhať. Budeme zbierať liečivé aj jedovaté rastliny a spolu s nimi dôkazy o tom, že ticho je možné. A nepovieme si nič, lebo vieš, ja teraz slovám neverím, vyhadzujem ich, pokrčené, zlomené, rozpadávajúce sa, prach a popol. Možno by som miesto nich mohla chvíľu maľovať alebo hrať na klavíri, takto miešať čiernu a bielu farbu. Slová vo mne teraz blednú. A k tomu nosím francúzsku manikúru a nefrancúzske bozky, zdvorilé a decentné ako tienisté dni, v ktorých sa nemožno rozplynúť.

A budeme hľadať a rozoznávať stopy, budeme sa presviedčať, že tu už niekto bol, žili v ňom svety, takto to cítil. Že nám to len odovzdal, my sme to prijali a teraz to nesieme, dar-nedar, neúnavne otáčame presýpacie hodiny, vírime zrniečka času. A kráčame, aby sme sa vrátili na to jedno odveké miesto, kde zistíme, že nevidíme, nepočujeme to isté.

Zostali vo mne obrazy, zdá sa, že ich je viac ako kedykoľvek predtým. No stále to nestačí, nestihla som to všetko, zrazu sa dni opäť končili skôr a trvalo to dlho. A niekedy sa vôbec nezačali. Budíky zvonili, padla rosa, kohúty kikiríkali, a ráno neprišlo. Dieťa spí a ešte nevie, že z niektorých snov sa nedá zobudiť. Netuší, čo všetko v ňom a mimo neho mu bude na obtiaž a že raz možno bude mať tvár, ktorá stratí výraz.

Driapať perie, trhať ho zo seba, z duše, nahradiť ho dávnymi príbehmi starých materí, žien s bodavými pohľadmi, to by sme mohli. Piť pálenku a spravodlivo kliať. Sedieť, počúvať, pozorovať, priveľa nespať, a ešte pred svitaním, v tom najchladnejšom okamihu sa presvedčiť o svete.

Tak veľa mi toho chýba. Svetlo a ticho, neustále.

Tvoj nepokoj sa nikdy nezmení, dieťa.