Tí, ktorí ste z Bratislavy,viete o ktorom mieste píšem...
Vošla som do miestnosti kdevybavujú reklamácie, predo mnou boli ďalší dvaja ľudia. Postavila som sa k oknu,aby som mohla sledovať ľudí, ktorí prechádzali ulicou a vodičov, ktoríhromžili, že nemajú kde zaparkovať.
A v tom sa tostalo...videla som, ako tam stál, v očiach mal zvlaštny smútok, no jehoúsmev bol úprimný a srdečný. Prečo som si ho doteraz nikdy nevšimla?Predsa som vedela, že vždy keď idem na poštu je tam aj on. Ponukal „Nota bene“.Pozorovala som ho zpoza okna, stál tam na jednom mieste a prihováral saľudom. Niektorí prešli popri ňom bez povšimnutia a niektorí sa len usmialia odmietavo krútili hlavou.
Hlavou mi prebehlo tisícmyšlienok a otázok, na ktoré som hľadala odpoveď...prečo to robí? ...akýmosudom sa dostal až sem?...kto to je?...aký je to človek?...je šťastný?
Chcem niečo spraviť, povedala somsi sama pre seba.
Keď som vychádzala z pošty,pozdravila som sa mu, vytiahla peňaženku a dala mu 50 slovenských korún.Dával mi časopis, no nechcela som. Poďakoval mi s úsmevom na tvári,a s takou radosťou. Odcházala som od neho so slzami na krajíčku a s takým „dobrým pocitom“, ktorý by somsi priala zažívať každý deň.
Bolato len chvíľa, no myslím na to aj teraz, keď je deň za mnou a ja sa snažím dať to, čo som prežila napapier a podeliť sa s Vami o tento pocit, o pocit, že ajs malými vecami môžeme niečo zmeniť, že aj malé veci sú len ďalšímkrôčikom k niečomu veľkému, že aj 50 korún, ktoré niektorí z nás minúa ani nevedia ako, može niekomu pomôcť, dať mu pocit, že to čo robí nie je zbytočnéa má to zmysel...
