S falošnosťou bojuje ľudstvo od nepamäti, avšak dnes to robí už naozaj nevkusne. O to horšie, keď je zrejmé, že obaja komunikujúci ju do rozhovoru vkladajú neskutočne okato. Obaja to vidia, no bez povšimnutia pridajú úsmev a hrajú svoju hru.
Jeden rozpráva o svojom najúspešnejšom životnom momente, druhý mu/jej v celku závidí, no napriek tomu predvedie herecký výkon prajnosti od ucha k uchu. Aj keď si obe strany myslia svoje, pokračujú až do posledného "Rád som Ťa stretol, prajem veľa ďalších úspechov." Jasné, že nie! Najradšej by ho videl jazdiť električkou, v nohaviciach od číňanov, než na poslednom modeli prepychového nemeckého koncernu a v dokonalom obleku.
Skvelým príkladom je aj nasledujúca dvojica. Zmení sa len téma a konečný výsledok. Po bežnom "ako sa máš?" alebo "ako sa darí?" začne jeden z dvojice nabíjať prak. Páli jednu bolestivejšiu informáciu za druhou, spomenie, ako mu/jej život vkladá dookola jazvy na tvár, ako mu/jej ochoreli najbližší a pri rozprávaní o prepustení z práce nedajbože spustí vodopád náreku. V hereckom obsadení "dokonalý kamarát-poslucháč" podáva výkon v grimasách napodobňujúcich zúfalstvo, s vagónom utešujúcich fráz, na aké si len spomenie. Jemu/jej blízky priateľ/ka. Po dychtivom dialógu, ktorý zachytila polovica ľudí v miestnej reštaurácii, nasleduje priateľské objatie s odhodlanými pocitmi. V prvom prípade je človek spokojný, že má pri sebe niekoho, kto ho skutočne vypočuje a za neho samého zhodnotí, že život nie je fér. V tom druhom nájdeme čoraz častejšie niekoho, kto v kútiku duše ďakuje Bohu, že on sám nie je v takých "sračkách", ako jeho skutočný priateľ.
Veľkolepé? Nie. Nevkusné a smiešne!
Sme prezieraví falošnosťou, pretože chceme? Alebo jednoducho musíme?
