Vincent Van Gogh hádam v Ríme nikdy netvoril. Aj napriek tejto skutočnosti som vyjavená stála na námestí umelcov Piazza Navona – akoby s ním. S otvorenými ústami a horkosťou vo svojom srdci.
Piazza Navona v Ríme ukazuje umelcov, ktorí zápalisto tvoria, ich sny vo farbách, celý ich život, lebo to je niečo, čo ponúkajú a dávajú zo seba. Nemohla som sa nabažiť tých odtieňov, nápadov a slnka, usmievala som sa a pohybovala v nových fialových gladiátorkách ľahko sťa na posvätnej pôde. Ľudia prichádzali medzi maliarov ticho, niektorí s hrmotom, bolo počuť hlasnú vravu, smiech, bolo vidieť, ako sú plochy obrázkov a obrazov zo všetkých strán a uhlov s láskou či nemilosrdne premeriavané vnímajúcim okom...
Stojím a dívam sa na krátke divadlo, odrazu skľučujúce. Tmavovlasá dievčina hľadí na obraz, obraz ako do ktorejkoľvek veľkej obývačky, do presvetlenej izby plnej života, berie ho do rúk, je i dosť veľký, ale jej sa voľačo nevidí, zachmúri sa, kýve hlavou a už obraz vracia maliarovi odhodlaná odísť. On v chvate ukazuje ďalšie, vyberá, ponúka. Odišla.
Mám pocit, že som s ním práve prežila niečo silné – on o tom ani netuší. Netuší, že som „to“ videla, že spolucítim, že hádam aj rozumiem... A tak pri ňom stojíme dvaja – s Vincentom, jeho to bolievalo rovnako.
pozn. Reálne píše o Van Goghovom živote autor mnohých biografií – Irving Stone v knihe Smäd po živote. Odporúčam.
