Vo voňavej cukrárni sedím pri káve v bielej šálke Julius Meinl sama. Veľmi krátko. Vnímam seba, aj to, čo sa odohráva okolo: dve sympatické dievčatá zahĺbené v debate o umení od seba ani neodtrhnú oči, tak živo diskutujú a vášnivo rozoberajú život, pripomínajú mi rozhovory z mojich stredoškolských čias. Nejakí chlapci spomínajú počítačové hry. Spoza rohového stola po mŕtvom tichu započujem mužský hlas: „Tak mi povedz, ako na tom sme...“ Otočím hlavu a vidím dievčatko všemožne sa snažiace získať mamkinu pozornosť otázkami, na ktoré prichádza len jednoslovná odpoveď. Čo stôl, to príbeh. Ďalej nedovidieť. A vlastne ktovie, aký (smutný) by bol dnes ten môj.
Vyskladala som si z tohto večera preto takto naladená malé uzávery, a zapísala niečo s názvom: Ako prežiť čas čakania (nielen na Vianoce):
1. Rozhovormi s priateľmi – dodávajú nádej a život má odrazu nový rozmer.
2. Sústavnou vrúcnou starostlivosťou o najbližších, tých najdrahších – hádam jediná z možností, ako predchádzať problémom.
3. Trávením času s deťmi – svojimi, krstnými, kamarátkinými – otvárajú srdce.
4. (Last but not least) – Vyliatím svojho srdca. Bohu.
Vstávam od stola, zipsujem, zapínam, zahaľujem tvár do šálu, aj srdce ... pookreje, už len pár dní...
