Pýtal sa ma na lakrosové palice, ktoré som niesol a zaujímalo ho, aký šport sa s nimi robí. Až jeho mladší (no vôbec nie mladý) syn mu musel vysvetliť, že pravdepodobne utekám na vlak a preto musím ísť. Bola to pravda. Škoda, rád by som mu vysvetlil všetko, čo o lakrose viem.
Druhý vyzeral ako slovenský Bill Johnson - bezdomovec. Na hlave mal klobúk a na ruke ponožku. Myslel som, že je zranený, no keď si ponožku dal dolem ruku mal zdravú a čistú. Chcel som sa usmievať (a aj som sa usmieval) radšej naňho, ako na vedľa sediacu a tajomne sa tváriacu dievčinu v legínach, ktorá po mne hádzala očami, aj keď som jej bol pravdepodobne ukradnutý. Pohyboval potichu perami, ako keby sa modlil a keď videl, že naňho hľadím, otočil sa mi chrbtom. Asi sa hanbil. Na konci tichej modlitby sa prežehnal, trikrát a veľmi dôsledne.
Dedkovia sú super! Ja už nemám ani jedného a niekedy by som chcel. Takého dobrého, múdreho, správne dedkovsky divného, ku ktorému by som chodil po rady a ktorý by ma mal zo všetkých vnukov najradšej. Chcel by som takého dedka ale ešte viac chcem byť raz takým dedkom. Držte mi palce. A potom príďte na návštevu. Zahráme si žolíka.
