Jedna mala koženku a roztrhané nohavice, čo mali oblečené ďalšie dve si už nepamätám. Pamätám sa ale na všetko čo mi chodilo hlavou.
"Tieto baby určite fetujú. Stavím sa, že dávajú všetko, od pika až po okenu." "Táto určite ušla z domu, keď mala jedenásť rokov a vychovala ju ulica. Uf, nechcel by som ju stretnúť v tmavej uličke." "Aha, ako stoja. ako keby im patril celý autobus. Dokelu, dúfam že si nevšimli, že na nich pozerám."
Na nasledujúcej zastávke nastúpila pani s kočíkom. Zastala vedľa nich, zabrzdila ho a chytila sa držadla. Trojica sa otočila, premerali si ostrým pohľadom mamičku a potom sa pozreli do kočíka. A vtedy sa zastavil svet. Trom dievčatám, ktorých som sa pomaly začínal báť, sa rozžiarili oči. Celý autobus sa akosi rozjasnil. A ony sa usmievali a zrazu boli nejaké iné. Nežnejšie. Mäkšie.
Neviem, či každé dievča chce byť mamou. Ale to, čo funguje medzi ňou a jej dieťaťom je fascinujúce. A ja sa teším, hoci tomu vôbec nerozumiem. Svet je fajn miesto na život, keď na ňom existuje takáto láska.
:)
