24.2.2023 sa v Bratislave konalo zhromaždenie iniciatívy Mier Ukrajine, kde sme mohli vidieť stovky ľudí podporujúcich obete ruskej agresie na Ukrajine. Na malom pódiu sa vystriedalo niekoľko rečníkov, ktorí jednak priblížili aktuálne dianie na Ukrajine, počuli sme niekoľko svedectviev preživších ruskej okupácie na Ukrajine a večer bol zavŕšený programom vysielaným i vo verejnoprávnej televízii, na pomoc primárne pre ukrajinské siroty.
V tom istom čase sa však na Slavíne zišiel dav ďalšej stovky ľudí, ktorých sme mohli vidieť stáť pred nápisom uloženým z kahancov: ,,MIER" , kanancov, nad ktorými ľudia mávali slovenskými a ruskými vlajkami. Príhovor tam mal i p. Štefan Harabin a ďalší rečníci.
Zároveň sme mali možnosť pri sledovaní televízie TA3 vidieť diskusiu pánov - Banáša, Chmelára a Danka. Áno, na prvé výročie ruského vpádu na Ukrajinu televízia TA3 pozvala do diskusie podporovateľov režimu okupantov. Medzitým Veľvyslanectvo Ruska na Slovensku zverejnilo na svojej facebookovej stránke status o tom, ako sa podľa super-tajných informácií chystá Ukrajina zaútočiť na Moldavsko a ako je Rusko pripravené vytiahnuť zo šuflíka svoje atómovky. Nie tie Matovičove, ale reálne atómovky.
Už sme si zvykli, že Rusko sa deň čo deň vyhráža jadrovými zbraňami. Zvykli sme si aj na podporovateľov režimu Ruska, z fakulty Vysokej školy života. Zvykli sme si na to, že televízie občas stratia súdnosť a dajú priestor jednotlivcom, ktorí nedokážu rozoznať obeť od agresora a svojimi bludmi majú moc ovplyvňovať verejnú mienku.
A to je ten problém. Že sme si na to zvykli.
Ak majú podporovatelia Putinovho režimu na Slovensku v niečom absolútnu pravdu, tak v ich vyjadreniach, že ich je stále viac. Najskôr sa schádzali na námestiach v desiatkách, teraz sú to stovky. A veľmi ľahko sa môže stať a myslím, že sa to aj reálne stane, že dňa 3.3.2023, kedy avizujú posledný "pochod za mier" v hlavnom meste, sa zídu v tisícoch a my budeme nútení pozerať sa na tisícový dav ľudí, ktorý bude pochodovať ulicami Bratislavy s ruskými vlajkami v rukách a pokrikmi: ,,Chceme mier! Putin nám dá mier! Putin náš prezident! Sláva Rusku! Špinavá banderovská Ukrajina! Preč s Ukrajinou!"
A na tento výjav budú hľadieť aj ukrajinské deti, ženy a muži, ktorí k nám utiekli pred hrôzami vojny.
Ruská propaganda na Slovensku silnie a to je fakt, ktorému treba prikladať veľkú váhu. Títo ľudia totiž nepochodujú za mier, pretože mier v ich očiach a srdciach znamená len jediné - prehru Ukrajiny, víťazstvo Ruska, aby sme mali Ruskú federáciu za najbližšieho suseda a v lepšom prípade...aby Rusi prišli denacifikovať aj nás.
O diskusiu nemajú záujem. Nemajú záujem o konštruktívny rozhovor a ak príde medzi nich človek, ktorý povie, že rusi napadali suverénny štát, dostane pľuvanec, kopanec, urážky, výsmech. Aktuálne je jediným ich ospravedlnením ruskej agresie vyjadrenie: ,,A kde ste boli od roku 2014? Prečo nepoviete čo sa dialo od roku 2014 na Ukrajine?"
V poriadku. Tak im to povedzme a môžeme začať rovno tu:
Nie, nedialo sa ,,to" od roku 2014. Dialo sa to už od roku 2012, kedy Rusko aktívne vyvíjalo tlaky na ukrajinské samosprávy.
V roku 2014 Rusko pristúpilo k bezprecedentným krokom po vnútropolitickom oslabení Ukrajiny počas protestov známych ako Majdan, resp. Euromajdan. Máte pravdu v tom, keď kričíte, že veľká časť ukrajinskej spoločnosti sa na prelome rokov 2013 a 2014 postavila proti odklonu krajiny od prozápadnej integrácie, ale to čo už nepoviete je fakt, že sa odklonili najmä od politiky prorusky orientovaného Viktora Janukovyča, ktorý jednak krízu vyvolal a neskôr sa ju snažil potlačiť silou. 19. až 21. januára 2014 prišlo k najväčším ozbrojeným zrážkam medzi políciou a protestujúcimi na Námestí nezávislosti v hlavnom meste Ukrajiny. O život prišlo viac ako sedemdesiat ľudí, vrátane trinástich príslušníkov bezpečnostných zložiek. Vtedajší prezident Janukovyč napokon v dôsledku protestov prijal 21. januára 2014 rad ústupkov, vrátane návratu k ústave z roku 2004, vymenoval taktiež novú, dočasnú vládu. Parlament ho následne ďalší deň zbavil moci tým, že hlasoval za jeho odvolanie. Na ďalší deň Janukovyč opustil Kyjev a neskôr ušiel do Ruska.
Nepoviete ani to, že 27. februára 2014 neoznačení ruskí ozbrojenci začali obsadzovať strategické body a vládne budovy, najmä na Kryme. Je pravdou, že niekoľko ukrajinských veliteľov prešlo na stranu Ruska. Neoznačení ozbrojenci sa zmocnicli všetkých strategických bodov na Kryme a zablokovali všetky ukrajinské vojenské a námorné posádky, ktoré sa odmietli vzdať.
A to je to dôležité, čo taktiež nepoviete - Ukrajina začala voči tomu klásť odpor.
Ruské sily zajali 18 000 ukrajinských vojakov a námorníkov slúžiacich na polostrove. Ak vravíte, že drvivá časť z nich sa pridala k rusom, áno, máte pravdu. Až 14 500 vojakov dobrovoľne vstúpilo do služieb ruských ozbrojených síl. Následne Rusko na čele s Putinom začalo protesty na Ukrajine označovať za štátny prevrat uskutočnený ukrajinskými radikálnymi nacionalistami a fašistami, čo pravda nebola a na čo zareagovalo niekoľko tisíc z tých vojakov, ktoré prešli na stranu Ruska...po tom, ako si Putin čoraz viac uzurpoval na Ukrajinu sa vrátili do domoviny s cieľom Ukrajinu brániť. Ruské masmédiá začali klamlivo cez propagandu poukazovať na možné ohrozenie ruskej menšiny na Ukrajine a prvého marca 2014 schválila horná komora Ruskej dumy Putinov návrh na vyslanie ozbrojených síl na Ukrajinu. Ruská federácia zároveň začala organizovať akcie proruských separatistov v regiónoch Ukrajiny s po rusky hovoriacou menšinou. Krym bol oficiálne pričlenený k Ruskej federácii 21. marca 2014.
7. apríla 2014 ozbrojenci proruských polovojenských skupín v Donecku začali obsadzovať štátne budovy a vyhlásili tzv. Doneckú ľudovú republiku. Krátko na to iné ozbrojené proruské oddiely v Luhansku, dňa 27. apríla vyhlásili Luhanskú ľudovú republiku. Ukrajinské sily boli týmito akciami zaskočené a tvrdo to odmietali. Ich územia boli silou kradnuté Ruskou federáciou. Predseda ukrajinskej dočasnej vlády, zároveň plniaci funkciu prezidenta, Oleksandr Turčynov, 15. apríla vyhlásil tzv. protiteroristickú operáciu s cieľom potlačiť separatistov a ruské vojská, ktoré ich podporovali. V priebehu leta 2014 sa na východe Ukrajiny začali ostré boje. Ukrajinská armáda oslobodila v júni Kramatorsk a Slovjansk a zatlačila separatistov k okrajom územia Donecka.
17. júla 2014 bolo nad východnou Ukrajinou proruskými separatistami zostrelené civilné lietadlo Boeing 777 spoločnosti Malaysia Airlines, v ktorom zahynulo 298 ľudí na palube a len nedávno sa dokázalo, že rozkaz na zostrelenie vydal sám Putin. Neskôr, na prelome augusta a septembra 2014 došlo k zjavnému nasadeniu ruských ozbrojených síl na území Ukrajiny. Situáciu sa pokúsili obidve strany vyriešiť dohodami o prímerí (prvá Minská dohoda z 5. septembra 2014 a druhá Minská dohoda platná od 15. februára 2015). Dohody však obidve strany porušovali, áno, aj ukrajinská...napríklad tým, že nestiahli ťažké zbrane z dosahu frontu. Boje rôznej intenzity v oblasti prebiehali aj naďalej. Do roku 2018 si boje na východe Ukrajiny vyžiadali asi 10 000 obetí a takmer 2 milióny vnútorne vysídlených osôb. Do začiatku roku 2022 si boje vyžiadali ďalších asi 3 000 ľudských životov.
Toto všetko si Ukrajina bolestivo uvedomuje a neraz priznala mnohé chybné kroky, ktorých sa dopustila. Snažili sa však len vyhnať zo svojho územia okupantov, avšak, nie vždy použili silu primeranú, čo malo za následok, že dôsledky krvavých bojov cítili aj civilisti. Avšak, po všetkých týchto chybách tieto chyby a zlyhania zároveň priznali a robili všetko preto, aby sa ich vláda orientovala výhradne na demokratické hodnoty. Ukrajinské samosprávy prešli desiatkami silných a vážnych reform, s cieľom nastaviť demokratické smerovanie krajiny bez použitia násilia.
Na prelome rokov 2021 a 2022 sa začali množiť správy o sústredení viac než 100 000 ruských vojakov okolo ukrajinských hraníc (vrátane Bieloruska). Nový ukrajinský prezident Zelenskyj sústavne žiadal o opatrnosť, aby Rusko nemalo žiadnu zámienku na rozpútanie vojny a neúspešne žiadal o rokovanie s ruskou stranou. Opakovane! Putin však už v tom čase označoval ukrajinských predstaviteľov za fašistov a ukrajinského prezidenta za narkomana, spochybňoval ukrajinskú štátnosť a tvrdil, že Ukrajinu ovládajú oligarchovia. Zároveň kládol požiadavky smerom k NATO o zastavení jeho rozširovania, stiahnutí „útočných zbraňových systémov“ z blízkosti ruských hraníc a návrate k stavu z roku 1997. V tom čase Rusko a NATO podpísali tzv. zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti. Ruská strana zároveň zahmlievala svoje aktivity a jej predstavitelia opakovane popierali akékoľvek prípravy na vojnu alebo obviňovali z eskalácie napätia USA a NATO.
Ruské médiá denne zverejňovali svoje show, kde sa Európe vyhrážali jadrovými zbraňami a v živých vstupoch sa z ukrajinského územia smiali na tom, ako ukrajinské ženy znásilnené ruskými vojakmi čakajú ruské deti a nevedia sa rozhodnúť, aké týmto deťom dajú mená.
21. februára 2022 Putin uznal proruské separatistické republiky na východe Ukrajiny a nariadil vstup ruských vojsk na ich územie.
/zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Rusko-ukrajinsk%C3%A1_vojna, https://sita.sk/tag/euromajdan/, https://wwitv.com/television/174.htm/
Stačí vám taká odpoveď? Samozrejme, že nestačí. Nerozoznáte obeť od agresora, ale nie preto, že by ste nechceli.
Nikto nepochybuje o tom, že túžite po mieri a odmietate vojnu. Chcete mier, pretože ho chceme všetci a to je to, čo nás spája.
Avšak, po mieri sa nekričí s vlajkou agresora v rukách.
Po mieri sa nekričí s nášivkou ,,Z" na čiapke.
Po mieri sa nekričí pľuvancami na nevinné ukrajinské obete.
Nepáči sa vám to, ale je to tak - Rusko je agresor, Ukrajina je obeť.
Za našimi hranicami je vojna. Žiadna špeciálna operácia, žiaden mierový proces, žiadna denacifikácia. Krutá a bezcitná vojna, vyvolaná a spustená Ruskou federáciou a jej diktátorom, Putinom. Za našimi hranicami zomierajú reálni ľudia. Reálni ľudia, nie postavičky počítačových hier dostávajú do tela guľky, padajú im na obydlia rakety, reálni ľudia trpia a zomierajú a sú mučení nielen fyzicky, ale aj traumami aké si nedokážeme predstaviť.
A ak je niečo našou povinnosťou tak to, aby sme sa nebáli postaviť sa na správnu stranu.
A ak sa z nás ešte nestratila empatia, pridajme sa 3.3.2023 k pochodu za mier, stojac na strane dobra, po boku modro-žltej, ktorá môže vrátiť svetu to, čo pomaly, ale isto stráca - nádej.
