Senát vrán už zasadá,
stromy holé sťa bez života,
to pliaga sa prikradá
a meč na nás tasí svoj ničota.
Vzopäla sa pred nami,
plná sily, skazy a zloby
posilnená mnohými nárekami.
Pritom nedbajúc na naše slabosti a mdloby,
otvára svoj boj.
Zodpovednosť, tá nám cudzia
niesť na pleciach toľkú stratu
a aj keď za to potom súdia,
ignoranstvo, nie odplatu.
Boj taký, aký je
ešte nebol nikdy,
tu um s hlúposťou bojuje,
nenásytnosť s harmóniou
skrížila si kordy.
Preč s falošou,
lož tu nemá miesto,
tak veľa otrasov,
prekvapenia nad sto.
Sprvu cudná, prefíkaná,
hlce nás rad-radom.
Na intrigu premieňaná
v rannom veku mladom.
Pomútila rozum všetkým,
tu nik nevie kto je kto,
no a jedným šmahom vratkým
zničila v ľuďoch šťastie to.
Ľud prosí o pomoc,
utieka sa v chrámoch kryť,
no proti nej má malú moc,
ak nevie, že najprv žiť a potom skryť.
Vzlyk za vzlykom, prosba za prosbou,
bezbrannosť pridala sa k ničote,
s pokorou hlavy padajú pred hrozbou,
kým nevedomosť spolu s nešťastím
podľahujú clivote.
Skaza, trest za nevedomosť,
neberie ohľad na imanie,
bohatý, jak chudobný vravia: "Utrpenia dosť!"
kým v nepriateľovi zloby stále tlie.
Padá život za životom,
ortieľom im je smrť,
niet jedného, čo vidí zmysel v tom,
že nejestvuje žiadna pre nich plť.
Čo povie prvý, počujú druhí a povedia tretím,
že popolom ľahne všetko minulé,
uveria zrazu všetci všetkým
a obrátia k nebu tváre svoje strnulé.
Stene, skučí všetko živé,
pod ťarchou starostí a hrôzy,
vietor duje, pole sivé,
Ach! tá nezmyselnosť veľkej pózy!
Veď nač sú peniaze a moc,
nač rásť v pýche a vyvýšení,
veď nač, keď nevidieť hviezdnu noc,
keď pred životom, strachom sú zadebnení.
Posledný znie z tónov
aspoň tak sa vidí im,
kráľovstvo rúca sa snov,
ničota v smiech cerí, že opustení sú nim.
Stromy lámu sa, pôda hnije,
o prácu prišli, jedlo, o imanie,
nie v tejto zemi dobre sa žije!
Tvár zmáčaná slzami,
duša chystá zatratenie,
kráčajú tmou ďalej sami,
pomynulo zdomácnenie.
Mesiac-slnko stále strieda,
boh nad nimi drží stráž,
pútnikovi jedno či blahobyt, či bieda
aj tak s mnohými pred sebou má zášť.
Niekdajší raj, ten krásny les,
prebúdza sa, rodí nový strom.
Odchádza s hanbou mocný des
a život navštevuje za domom dom.
No nielen zvery plašia hnusnú spúšť,
aj ľuďom do sŕdc sťahuje sa láska,
sú plný nových, lepších túžb,
aj zo skaly pre nich stala sa kráska.
