Čo sa stalo s mladým chalanom plným ideálov, ktorý v sedemnástich chcel zlámať ozubené kolesá veľkej mašiny na mamon a na jej troskách postaviť vlastný svet plný citu, lásky, porozumenia a spravodlivosti? Zatiaľ ešte nič. Ale rozmýšľam či aj jeho raz v noci niekto nezamení za zatrpknutého starca, ktorého prioritou je tučná výplata a iných ľudí hodnotí podľa značky riflí. Čo sa stalo s jeho kamarátmi, ktorí tiež mali svoje sny a ideály, ktorí cítili to isté čo on a nebolo treba slov aby to zdieľali? Kedy bol ten deň keď nastala tá zmena? Bože, keby to ten chalan vedel, nezostal by vtedy doma s knižkou ale bežal by ich zachrániť. Chytil by hocikoho z nich okolo pliec a povedal by „Zostaň so mnou ešte chvíľu mladý. Aspoň jeden deň...“. Taká celkom trápna sa mu kedysi zdala pesnička skupiny A-ha, kde sa spieva „Forever young, i want to be forever young...“, čiže chcem byť navždy mladý. (Mimochodom chcel by som sa spýtať speváka, či sa mu to podarilo.) Alebo ešte jedna, tentoraz od Foo Fighters, kde počujeme: „Everything fades in time, it´s true...“, teda, že všetko po čase vybledne... Na tom je tiež kus pravdy, lebo málo vecí sa zlomí a pokazí zo dňa na deň. Väčšinou postupom času zhrdzavejú. Myslím to obrazne. Keď sa pozrieme na včerajšok, zrejme nebol odlišný od dneška, ale keď sa obzrieme späť o rok, možno sa nestačíme diviť ako sa veci zmenili.
Kedy sa aj tento chalan stane dospelým? V deň jeho osemnástich narodenín? A prečo teda v USA by bol dospelý až v 21-ke? Na tom čosi nesedí... Dospelým v tom dobrom slova zmysle sa stane podľa neho vtedy, keď si dokáže sám zjesť, čo si navaril a vtedy keď sa dokáže o seba postarať celkom sám. A kedy ho dostihne tá hnusne vtieravá choroba dospelosti, ktorá sa plíži po okolí ako Marseillský mor a uchvacuje si postupne jeho kamarátov aj naozajstných priateľov? Kedy sa zobudí preto, lebo musí a nie preto, lebo chce? Súvisia tieto dve dospelosti spolu? Bože, ak áno, radšej by možno predsa zostal deckom. Kedy sa dostane z príjemného, ale časom nepotrebného náručia všadeprítomnej matky do pazúrov faktúr a zabudnutých ideálov?
Nebude to zo dňa na deň, ale ako s tým vyblednutím, ktoré som už spomínal. Chalan bude chcieť niečo zmeniť, niečo dokázať. Napríklad v rockovej hudbe, ktorú tak miluje. Preto bude musieť niečo urobiť. Kúpiť si poriadny nástroj, čo nie je lacná vec. A keďže chalan, ktorého tu pozorujeme je hrdý a hlúpo spravodlivý a nechce od nikoho nič zadarmo, rozhodne sa gitaru si kúpiť sám a zarobí si na ňu. Robením na brigádach a učením zbohatlíckych detí, ktoré nemusia pohnúť ani prstom a pre ktoré peniaze sú to, čo im otecko nasype do peňaženky, keď sa im to minie. Ok, zatiaľ chápete? Musí toho dosť obetovať a dobrovoľne prosiť spoločnosť aby ho prijala do mašinérie pracujúcich ľudí a víriacich sa peňazí, aby si mohol z nich trochu uchytiť. Tak sa chalan postupne nevedomky čoraz viac približuje k tomu, čím pohŕdal. Stáva sa nervóznym, útočným, obraňuje si svoje teritórium a osvojuje si vety a frázy dospelých, ktoré by ešte pred pol rokom nevyslovil lebo by sa sám povracal.
Nakoniec predsa len ten chalan tú gitaru kúpil, ale keď sa obzrie dozadu vidí detstvo a potom mladistvý život, ktorý mu síce dospelí vyčítali, ale ktorý sa mu páčil, a potom vidí ročnú priepasť, kedy sa z neho stalo čosi v čo nikdy neveril. Človek na pokraji dospelosti. V hrudi mu vyhasína mladistvý oheň, pomaly rezignuje, pomaly prestáva veriť, že svet sa dá nejako zmeniť k lepšiemu. Keď ráno vstane a vyjde von necíti ako vonia vzduch. Je to tou sprostou alergiou, alebo je to zase ďalšia daň za dospelosť, o ktorej mu nikto nepovedal? Asi skôr to druhé... Nezastane a nenadýchne vzduch pre jeho vôňu, ale dýcha aby mohol kráčať za ďalšími povinnosťami v nekonečnom kolotoči uchytávania peňazí a ich nevedomého odovzdávania do oloveného hrtana mašiny na mamon. Tento chalan ešte všetko nestratil. Už je síce nakazený tou pliagou dospelosti, ale stále sa môže vyliečiť. Musí znova začať veriť v svoje ideály, musí veriť v lásku a niečím rozdúchať dohasínajúci oheň v hrudi. Inak by sme boli svedkami vyhorenia jedného mladého človeka a jeho následného nenápadného vyblednutia.
Chcel som toto napísať a viem, že veľa z vás to pochopí. Nemala to byť rada do života, len taký môj pesimisticko-optimistický pohľad na vec. Nejde o to, čo nemáme, ale skôr o to. ako naložíme s tým, čo máme. A záleží od mojej vôle a od toho ako si poukladám svoje priority, či budem šťastný alebo nie. Nepomôže mi Boh, nepomôže mi osud. Vďakabohu, som zdravý (musím zaklopať:) a preto je všetko v mojich rukách. Áno, ten chalan, o ktorom som písal, som bol tak trochu ja. Taký aký som a taký aký by som chcel byť. A preto teraz vstanem, pošlem tento svoj prvý článok na blog a nakopem tento život do prdele. Tá gitara má dva dni, je bohovsky pekná a fakt dosť dobrá a dúfam, že aj ona mi pomôže udržať ten oheň medzi rebrami dlho a rozhodne plápolajúci.
