Stále silno pršalo a na ceste bolo vyše troch centimetrov vody, ktorú navyše stále vírili kolesá automobilov. A v tejto nepríjemnej potope sa kolesám áut uhýbalo nanajvýš štvormesačné mačiatko. Jednému autu sa úspešne vyhlo a prebehlo do vedľajšieho pruhu, kde ho však čakali ďalšie dve, ktoré po ňom prešli. Našťastie sa prikrčilo tak, že zostalo medzi líniami kolies a nič sa mu nestalo. Rozbúchalo sa mi srdce a keďže nablízku nebol nikto rozhodol som sa konať. To však nebolo jednoduché, lebo z vodičov mačku nik nevidel a nikto nevyzeral, že chce pribrzdiť. Ani trolejbus číslo 212... Keď si to teraz vybavujem v hlave, mám pocit, že to bol práve on alebo auto predtým, ktoré sa o mačku trochu ošuchli. Potom som vbehol na cestu, našťastie ďalšie auto zabrzdilo a mačku som odniesol na chodník, ku vchodu Pedagogickej Fakulty. Usušil som ju vreckovkou a nechal ju tam pri schodoch, že hádam sa niektorej príslušníčke nežného pohlavia jej uľútostí...
Netrvalo ani dve minúty a rozhodnutie som zmenil, lebo vrátnik tvrdil, že mača tam určite zdochne. Dal mi igelitku a ja som ju dal dnu a rozmýšľal, či sa môžem aj s ňou dotrepať na skúšku do garáže. (Na chrbte som mal celý čas puzdro s gitarou). Vravím si: „Nezachránil si ju spod kolies, aby si ju nechal zdochnúť o päť metrov ďalej...“. Mal som určitý pocit zodpovednosti, tak som ju zobral a nasadol do električky. Už tam začala nepokojne mňaukať a vrtieť sa, tíšil som ju a upokojoval. Poviem vám niečo: ženy letia na mačky. Jedna, asi 25 ročná blondýnka v električke sa usmievala striedavo na mňa a na mačiatko. Tváril som sa, že som síce úžasný záchranca, ale zároveň nad vecou. Pani, čo sedela za mnou sa ma pýtala či som ju našiel, tak som jej to stručne vyrozprával a povedala: „Máš dobré srdce!“. Potom som musel prestúpiť.
V druhej električke sa z harmonickej a dobrodružnej role záchrancu mačiatka pomaly stávala otrava. Mačiatko vkuse mraučalo a pišťalo napriek mojemu „Pšššš, čšššš, kšššš, fššš...“. Taký starý gargamel, čo sedel predo mnou vraví „ČO ROBÍTE S TOU MAČKOU, VYPADNITE VON!“. Mal šťastie, že som mal plné ruky práce a bol som v šoku, inač by odo mňa na mieste dostal titul starého zatrpknutého komunistu. Nejako som sa s ňou doteperil až ku garáži a už mi prestávalo byť všetko jedno, lebo som cítil pazúriky a začal som uvažovať, či nemôže mať chorobu. Aj tak som jej ale kúpil v obchode kyslé mlieko a pri garážovom komplexe som ju pustil na zem. Kým som jej nalial mlieko do téglika, ktorý mi zadarmo dala dobromyseľná predavačka, mačka už liezla popod garážové dvere do uličky a zlostne prskala. Až teraz som si všimol, že napáda na ľavú zadnú nohu. Chcel som ju ťahať naspäť za chvost, ale prskala ešte viac a tak som ju nechal ísť dnu a čakal na kamoša čo má kľúče.
Keď prišiel kamarát, vošli sme do uličky s garážami a našli sme ju schúlenú v kúte. Kamarát mi dobre vynadal, že som mohol dostať besnotu a ktoviečo ešte. Nechcel sa jej chytiť, tak som ju sám preniesol na bezpečnejšie miesto o kúsok ďalej a dal jej mlieko. Pila z neho a potom si ľahla. Nevedel som čo ďalej, len som si bol istý, že ju už nechytím, lebo začínala byť agresívna (určite kvôli zranenej nohe...). Tak som ju tam nechal...
Teraz mám v hlave kopu otázok a odpovedí. Svoje činy si ospravedlňujem a vzápätí tieto argumenty vyvraciam novými otázkami. Isté je, že keby som sa hneď zachoval ľahostajne, neprežila by nasledujúcu pol minútu a prešlo by ju niektoré auto. Keby som sa zachoval ľahostajne o chvíľu neskôr a nechal ju ležať pri bráne, ktovie čo by sa stalo... Možno som to mal urobiť. Možno som mal obetavejšie a rozumnejšie pokračovať v začatej záchrane a zaniesť ju niekam do útulku. Ale riskovať hryznutie a otravu krvi? Alebo besnotu? Alebo inú chorobu a celý život ľutovať svoje chvíľkové hrdinstvo? To nie...
Prečo to píšem? Potreboval som si urobiť poriadok v hlave a počuť názor niekoho druhého. Myslím, že som urobil pre ňu maximum, pokiaľ sa nestala nebezpečná pre moje zdravie. Táto spoločnosť je preplnená ľahostajnými ľudmi, tak zabratými do honby za mamonom, že si nevšimnú tvora v núdzi. Potom sú tu tí ostatní, ktorí si takéhoto tvora síce všimnú, ale tvária sa, že ho nevidia, lebo by im to spôsobilo problémy navyše. Verím, že nepatrím ani do jednej skupiny... Len, je to na niečo dobré?
Nespal by som pokojne, keby som ju nechal pod kolesami auta. Takto dostala aspoň akú-takú šancu a zvyšok je na prírode. Želám jej veľa šťastia a dúfam, že to prežila.
