Tie fascinujúce príbehy o tom, ako sa z ľudí žijúcich na ulici stali boháči, z introvertov extroverti a zo psov mačky rýchlo omrzia. U mňa to tak je. A keď sa náhodou aspoň na jednu noc ocitnete na ulici, nehanbite sa a nechajte mi odkaz. Premýšľam nad tým, aké je to mať niečo tak rád, aby ma to nielen zamestnalo na celý život, ale aj uživilo. Počkaj kým dospeješ, skončíš školu a začneš sa cítiť tak hlúpo, len počkaj. Samozrejme, ja nie som neprajník a najmä sebe samému nič zlé neprajem. Len ma občas skľučuje predstava o serióznom žití. Ani neviem, ako ho dosiahnuť. Už si ani nepamätám, aký som mal plán, keď sa mi život začal núkať sám a celý. Vtedy som, myslím, presvedčený, dokončieval miliónty scenár. A koľko krát sa budím s kamenným výrazom na tvári. Koľko krát neviem, čo bude o päť, o desať minút. Ak budem na toto raz spomínať s úsmevom, tak ma prosím, radšej zastreľte. Zajtra sa už celkom určite prebudím správne. Možno.
Tak veľmi si zrazu vážim všetkých tých ľudí, ktorí sa vedia o seba postarať. Dnes už viem, že to nie je ľahké a ľutujem všetky predošlé dni. Mám 25 a mama mi kúpila botasky vo výpredaji.
