OBHAJOBA: Dr. Gustav Husák, Csc

Po Vladimírovi Mináčovi som sa rozhodol obhajovať Gustava Husáka .Vybral som si ho práve preto, lebo v poslednej dobre je slovo “Husák“ , ako aj iné významné mená našich dejín na Slovensku tabu. Z historického, ale aj ľudského hľadiska je nanajvýš potrebné o jednom z najväčších Slovákov hovoriť.

Či sa to niekomu páči alebo nie, Gustav Husák bol prítomný na slovenskej politickej scéne viac ako polstoročie. História nikdy nie je jednoduchá a častokrát ani nie je humánna. Také bolo aj 20. storočie, storočie v ktorom žil, dýchal a pracoval Gustav Husák. Bola to doba hľadania nových základných myšlienok a ideálov. Počas tohto hľadania sa narodil 10.1 1913 doktor Gustav Husák.

Hneď od mladosti ho to ťahalo k ľavicovým myšlienkam .Azda si až príliš uvedomoval sociálnu nespravodlivosť prvej ČSR, a aj nerovnosť Čechov a Slovákov v ich spoločnom štáte. Mladý Husák veril svetlým ideálom socializmu, veril že socializmus môže byť slobodnejším a demokratickejším a po všetkých stránkach šťastnejším prostredím pre život jedinca .Dôkazom úprimnosti jeho túžob bola jeho aktivita v 30. rokoch, ale hlavne aj jeho neoblomný boj proti fašizmu počas druhej svetovej vojny.

Nesporne významnú úlohu zohral doktor Husák v najväčšom historickom boji Slovákov za slobodu- SNP. Činnosť Gustava Husáka v týchto krízových chvíľach našich dejín mu do budúcnosti dodala obrovské množstvo politického kapitálu .Tento fakt je jasným dôkazom, že Husák nepatril k rýchloupečeným politikom ,tak príznačných pre dnešnú dobu / mám na mysli politikov, o ktorých verejnosť prvýkrát počula potom, ako nastúpili do funkcie a poslednýkrát, keď z nej o 4 roky odišli/


Účasť a úloha Gustava Husáka počas februárových udalostí v roku 1948 je dosť sporná. Zatiaľ čo komunisti prevzali moc v ČR pomerne ústavnou metódou, na Slovensku to tak nebolo .Zatiaľ čo českí ministri podali demisiu dobrovoľne, u nás
ich písomne odvolal .Husák. to vysvetľoval tak, že zástupcovia tej iste strany nemôžu vykonávať vládou delegovanú právomoc v Zbore povereníkov. Z dnešného ponímania bol tento krok krajne nemorálny, lenže mi to už berieme v súvislosti, čo nasledovalo po februári 1948. Revolučné udalosti sú však často spojené s porušovaním zákonov, tak to bolo aj vtedy, komunisti potrebovali urýchlene získať moc v krajine a na dodržiavanie nejakých byrokratických predpisov nebol čas.

Ospravedlniť sa však už nedá pofebruárový stalinistický vývoj v krajine. Násilné združstevňovanie, perzekúcia cirkevných predstaviteľov a hromadné zatýkania nemajú s ideou socializmu nič spoločne .“Roztočené kolesa“ sa už nedali zastaviť a pod zámienkou slovenského buržoázneho nacionalizmu si vybrali aj Gustava Husáka. Vo februári 1952 bol zatknutý a väznený. Mašinéria tej doby vedela na zákl. psychického a fyzického nátlaku prinútiť k priznaniu viny každého, lenže Husák bol výnimkou .Počas neľudských týraní falošné obvinenia priznal, lenže neskôr ich stále všetky odvolal. Gustav Husák urobil určite nejednu vrásku mnohým štátnym predstaviteľom, veď nedokázali zorganizovať, v tej dobe veľmi obľúbené “orwellovské procesy“, kedy obvinený pred svetlom reflektorov rozprávali nabiflené odpovede na vopred dané otázky .Husák v tejto neľahkej skúške obstál, bez akéhokoľvek ideového alebo morálneho previnenia, prepustený bol po 8 rokoch.

Po návrate z väzenie sa nesnažil len o spoločenskú rehabilitáciu, ale čo je zaujímavé aj o rehabilitácia politickú. Je nepochopiteľné, ako sa môže človek vrátiť do tej istej strany, ktorá ho skoro fyzicky zlikvidovala. Táto skutočnosť odhaľuje aj povahu Husáka a je možno aj vysvetlením jeho osobnej životnej tragédie. V 60. rokoch mal totiž Husák už viac ako 50 rokov a stále nedosiahol to, čo chcel. Vedel, že je to jeho posledná šanca dostať sa k politickým výšinám, tejto snahe podraďoval všetko, čo sa neskôr ukázalo veľmi nešťastné.

Do nového reformného prúdu sa dostal aj Gustav Husak, teda mu nikto nemôže uprieť, že nebol “mužom Pražskej jari“. Reformný vývoj podporoval, ale zároveň sa bál, aby reformný prúd nepodkopal zákl. piliere socializmu natoľko, aby sa sám nezosypal. Či mal Husák opodstatnený strach z budúcnosti sa už asi nikdy nedozvieme .Po začiatku okupácie ČSSR
spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy 21.8 1968 sa zúčastnil moskovských rokovaní, kde pristúpil na normalizáciu pomerov v ČSSR, tak ako ostatní až na Františka Kriegla.

Treba podotknúť, že Husák v skutočnosti nezanevrel na pojanuárový vývoj, po stabilizácii pomerov v strane a v spoločnosti sa chcel snažiť nasledovať reformný vývoj. Žiaľ precenil svoje schopnosti a neuvedomoval si, že po “stabilizácie“ situácie nebudeme mať už kto štátny aparát reformovať. Tragický bol aj jeho mesiášsky syndróm, keď sa rozhodol krajinu vysekať z ťažkej situácie, žiaľ obohnal sa nepriateľmi. Často sa u neho prejavoval aj veľký rozpor medzi tým čo hovoril a tým čo skutočne konal. Už to nebol ten silný Husák ako niekedy, okupáciu bolo potrebné nazývať okupáciou, nie akousi “bratskou intervenciou“
/ mimochodom trend nepomenovania vecí pravými menami pokračuje dodnes, vid. „intervencia“ Iraku/.

Vybojovať svoju pravdu sa mu nedarilo z niekoľkých dôvodov
-sovietske vojská priamo kontrolovali situáciu v krajine, pozývali si krajských predsedov, aktívne spolupracovali s československou armádou etc..
-v komunistickej strane mala silné a neochvejné postavenie ultraľavicová formácia na čele s Biľakom, Jakešom a inými, ktorá mala veľmi silné informačné kanály s Kremľom, výsledný stav bol taký, že táto skupina svojvoľne predkladala nové a nové koncepcie rovno ako hotovú vec.
- vážnym problémom bola aj Husáková loajalita voči strane ako takej, keď v záujme zachovania jej postavenia neprejavoval väčší odpor proti zvolenej línii.

Gustav Husák síce zabránil vzniku roľnícko-robotníckej vlády, lenže začiatkom 70. rokov nedokázal zabrániť obrovským straníckym čistkám. Počas vyše 20-tich nedokázal vybojovať odchod sovietskych vojsk, tak ako aj iní ľudia tej doby aj on trpel rusofóbiou a nechcel si uvedomiť, že okupácia ČSSR nebola žiadnym omylom, bola len typickým prejavom politiky ZSSR.

Faktom zostáva, že počas celej normalizácie neexistoval v KSČ žiadny reformný prúd, posledná nádej na zlepšenie situácie prišla niekedy v roku 1987 keď sa ZSSR prestal starať do vnútorných záležitostí štátov východnej Európy. Lenže s Biľakom,Indrom, Jakešom a inými sa žiadny krok dopredu nedal robiť .Je zaujímavé, že v novembri 1987, keď odstúpil z postu generálneho tajomníka ÚV KSČ, zostal v pozícii prezidenta republiky. Možno veril akýmsi zmenám k lepšiemu alebo chcel zostať v ponárajúcej sa lodi do konca.

Záver svojej viac ako päťdesiat ročnej politickej kariéry zakončil Gustav Husák 10. 12 1989,
keď menoval novú vládu a hneď potom podal demisiu. Na záver svojho posledného televízneho prejavu vyjadril Husák svoje celoživotné krédo vetami:

„Od mladosti som veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostávam i naďalej verný.“


Dr.Gustav Husák, CSc zomrel 6.11 1991


Záver:

Gustav Husák sa na ten vrchol skutočne dostal, lenže si asi sám uvedomoval, že ten triumfálny vzostup, bol vlastne jeho osobným pádom. Žiaľ, vďaka tomu, akú úlohu hral Husák v poslednej tretine svojej kariéry, sa zabudlo na jeho činnosť a jej výsledky pred, počas a po druhej svetovej vojne. Napriek všetkým chybám Gustava Husáka si treba uvedomiť aj jeho pozitívny prínos pre spoločnosť, za to dlhé obdobie a nezvaľovať na neho všetky krivdy minulého režimu. Myslím, že mnohí ľudia by sa v situáciách , akými Gustav Husák prešiel správali podobne ako on. Nie neomylne, nie vždy statočne, ale ľudsky, so všetkými darmi a aj nedostatkami tvora zvaného človek.