Už v druhej kapitole knihy Genezis sa spomína strom večného života .Keď Boh stvoril raj Eden, okrem obyčajných stromov sa tam nachádzal aj strom poznania a v strede raja strom života. Ako všetci vieme, Adam a Eva si odhryzli jablka zo stromu života a tým pádom boli vyhnaní z raja. No predtým než ich Boh vyhnal vyriekol: Potom im Pán, Boh, povedal:
"Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky!"
Ďalej sa ešte píše.
Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.
Touto poslednou zmienkou o strome života je zjavné, že podľa biblie nesmrteľnosť nie je človeku umožnená, na pozemskom svete .Samozrejme neskôr sa môžeme dočítať že Kristus sa svojou smrťou vykúpil, aby sme my všetci mohli žiť večne .Lenže podľa kresťanskej vierouky nikto nevie, kde sa dostane .Možno do pekla alebo nebo, do úvahy pripadá aj očistec, kde sa zbaví svojich hriechov, aby následne mohol vstúpiť do neba. Táto neistota môže určite častokrát vyvolávať aj strach, azda aj preto neveriaci ľudia na smrteľnej posteli niekedy príjmu posledné pomazanie. Veď kto by sa chcel po smrti “prebudiť “ a pred sebou čítať nápis:
“Zanechajte všetky nádeje, kto vstupujete“ , tak ako to bolo pri vstupe do pekla v Dantovej Božskej komédii.
Viac ako kresťanské vysvetlenie nesmrteľnosti sa mi páči mayska mytológia .Mayovia verili v kolobeh večného života, t.j smrť človeka, zvieraťa dá život niekomu alebo niečomu inému. Podsvetie pre nich predstavovala Šibalba, hmlovina okolo umierajúcej hviezdy .Verili, že keď umierajúca hviezda nakoniec umrie, tak všetko mŕtve znova narodí.
Možno, že aj na základe toho podvedome ozdobujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych rozličnou zeleňou. Ako keby sme chceli ukázať že smrť je priamo prepojená s nejakých novým životom.
Niekedy romantické predstavy a fantázie vystrieda otázka: “Boli by sme radi nesmrteľnými? “
Predstavme si napr. svoj obľúbený film .Zvyčajne má dĺžku cca 90 minút, no čo by sa dialo, ak by sa nikdy neskončil? Bavil by nás večne? Ja si myslím, že nie. Človeka nemôže nič baviť večne, všade existuje pomyselné množstvo, ktoré keď sa prekročí, tak sa z raja stáva večné zatratenie. Asi to, že sme smrteľní nás poháňa ďalej .Ak by Mozart vedel, že na dopísanie svojho Requiemu má večnosť, tak by ho zrejme nikdy nedopísal. To isté by platilo aj o Marxovom Manifeste alebo o Van Goghových Slnečniciach.
Mnohí ľudia, tak ako Gilgameš pochopili, že človek sa môže stať nesmrteľným prostredníctvom činov, ktoré urobí v prospech ľudstva. Aj Jiří Wolker raz napísal:
Dělník je smrtelný,práce je živá.Antonín umírá,žárovka zpívá
Každý človek chce urobiť nejaký veľký čin, aby sa na neho nezabudlo .Dôkazom sú obrazy v našich príbytkoch ,knihy na našich policiach a slávne výroky na tabuliach, ktoré sa na rozdiel od nás nesmrteľné.
Ja si predstavujem smrť ako spánok. Keď ideme večer spať, tak až ráno po prebudení si uvedomíme, že sme zaspali .Smrť je niečo podobné, len bez toho prebudenia a snov.
Táto predstava sa mi páči väčšmi ako všelijaké podsvetia a kráľovstvá nebeské.
