Spoločenská mienka o takýchto ľuďoch je veľmi nízko. Mnohokrát sa samotný akt dobrovoľného rozlúčenia s vlastným životom pripisuje drogám, nezrelosti alebo psychickej nestabilite .Tento prístup nerieši nič, snaží sa len odpútať od hlavných problémov.
Samovrahovia nie sú obete vlastnej mysle, sú svedkami doby v ktorej žili, ktorú museli na základe svojich názorov a orientácii opustiť. Treba si uvedomiť, že nie každý je silný a nie každý dokáže vzdorovať ťažkým životným reáliám. Väčšina ľudí napriek ťažkým životným skúškam bojuje ďalej a nevzdáva sa, ale čo keď na sklonku života dôjdu k poznaniu, že celé ich životné snaženie bolo nanič, že už nie je šanca nič napraviť? Túto situácia si nechcem ani predstaviť, našťastie si ľudia neustále nahovárajú, že sú ešte vo svete potrební, a že ešte dosiahnú nejaké veľké ciele. Možno sa mýlia a je vlastne jedno, že sa mýlia, lebo čím dlhšie tomuto tvrdeniu veria, tým lepšie. Nevidím v tom nič pesimistické aj lož je niekedy prijateľná, keď sa nikdy nedozvieme, že to je lož.. Každopádne sa samovraždám dá aj mnohokrát prechádzať, lenže problém je v pochopení. Ľudia sa prestali počúvať a svoje problémy začali ukladať to skrine, v ktorej hrozí že raz vybuchne. Asi sa boja, že keby spoločnosť poznala ich problémy, tak by ich diskvalifikovala. Diskusia je jediné možné východisko ako riešiť problémy. Keď človek rieši svoje problémy vo vnútri, tak sa v spleti subjektívnych presvedčení zauzlí a vidí len jedno východisko- smrť.
Takto svet prichádza o veľa osobností. Majakovský, Sloboda a iní. Jeden si nevedel priznať chyby a poučiť sa z nich. Azda príliš veril v svoju priam božskú neomylnosť a neuvedomoval si, že človek ktorý si prizná chybu sa vyvíja , môže byť lepším. Ten druhý zas trpel fatálnym nepochopením a nevedel vzniknutú situáciu riešiť inak .Obidvaja títo umelci majú spoločnú jednu vec, nevedeli opustiť tie pomyselné koľaje, po ktorých už dlhé roky šli. Pritom večný stereotyp týchto koľajníc bol pre nich istou záhubou. Cítili sa príliš zviazaní s okolitým svetom a nevedeli si predstaviť svoju existenciu inde a za iných podmienok.
Človek často neviem sám bez pomoci zmeniť svoj život a práve vtedy treba naslúchať a pomôcť, lebo ani my nikdy nevieme, kedy to budeme tiež potrebovať.
Na záver ešte báseň Miroslava Válka, ktorá ma inšpirovala..
SONET NA OPAKOVANIE
Keď poézia stráca svoju váhu
a básnik nemá, čo by vyslovil,
hľa:"Hviezda jeho zmýlila si dráhu;
tak neplodne a nadarmo tu žil."
Keď poézia svoje čaro stráca,
sám pred sebou tak vďačne by sa skryl;
na každý dotyk hneď sa zakrváca.
Mohol by zomrieť. Nadarmo tu žil.
Keď jeho život poéziu stráca,
je strašne nudný; stráca všetok pyľ.
Bolo by treba, keď sa zapotáca,
naznačiť jemne, aby pochopil,
aký je chorý a aká je s ním práca.
Nech uzná predsa: nadarmo by žil
