Neubližuj

Pozri sa mi do očí... šepla len tak potichu a jej hlas sa chvel v jemnom záchveve neistoty. On však uprene hľadel svojimi čiernymi očami do zeme a na perách sa mu mihol jemný úsmev. Počúvaš ma vôbec?...dochádzala jej trpezlivosť a rázne ho schytila za plece. Vzápätí položil na jej ruku tú svoju. Ja Ťa počujem...odvetil, ale očami stále uprene hľadel do zeme. Počujem...pokračoval...každé Tvoje slovo, každá slabika, ktorú vyslovíš prechádza mojim srdcom. Ale povedz, prečo Ti hľadieť do očí, keď viem, čo mi chceš povedať. Výčitky, to si celá ty... Nekonečné vytýkanie malicherností. Toto nerob takto, toto daj sem a toto tam... Po týchto slovách ostali obaja mlčať. Mlčali dlho a on si začínal uvedomovať, že ju až tak dobre nepozná. Teraz nevedel, čo jej víri hlavou a ako zobrala jeho slová... Ale stále pozeral do zeme. Až po chvíli, keď začínal badať, že jej ruka je zrazu studená ani ľad a trasie sa zdvihol zrak. Pozrel jej do očí. Hľadela naňho a v očiach sa jej trblietali slzy. Až vtedy zistil, ako veľmi sa mýlil.