Časť prvá: Tajomná - Stretnutie
Vlak mal aspoň hodinové meškanie. Húf ľudí postávajúcich na stanici bol čoraz nervóznejší a mrzutejší..
Sedel na lavičke a pozoroval prichádzajúce a odchádzajúce vlaky. Občas pozrel na ľudí, ktorý sa netrpezlivo prechádzali po stanici. „Mami ja neviem, ten vlak už hodinu mešká..." Z neďalekej telefónnej búdky začul dievčenský hlas. Bol lenivý otočiť sa a pozrieť, komu tento hlas patrí. Únava ho postupne premáhala a viečka mal čoraz ťažšie. Až keď sa v búdke ozvalo tresnutie slúchadla o telefón obzrel sa. Stálo v nej dievča s dlhými, čiernymi vlasmi. Očividne sa nepohodla s človekom na druhej strane telefónu. Ráznym krokom vybehla z búdky a na krehké pätnásť ročné dievča celkom úctyhodné tresla dverami. Zrakom ju sledoval až kým mu nezmizla v dave. Zrazu v sebe cítil niečo zvláštne. Očarila ho. Ale myšlienku, že by mal vstať z pohodlnej lavičky a utekať za neznámou cez celú stanicu rýchlo zavrhol. A tak sa len otriasol a opäť sa zahľadel na perón. Po desiatich minútach sa stanicou ozvalo: „vlak do Košíc pŕijede na kolejišťe číslo tri." „No sláva, konečne!" ozývalo sa spomedzi davu. Vlak čoskoro dorazil a ľudia začali nastupovať. Batožinu si uložil do batožinového vozňa a sám sa pobral do kupé. V ruke držal miestenku s číslom tri. „ Už som myslel že ten vlak ani nepríde.", Predieral sa cez úzke chodbičky vozňov a cez šomrajúcich ľudí. V zapätí vošiel do vozňa, ktorý bol poloprázdny. V kupé s číslami jeden, dva, tri, štyri, päť a šesť nebol vôbec nik.
„No, aspoň mám pokoj.", zahundral si popod nos a usadil sa v sedadle pri okne. Pri pohľade von oknom bol rád, že už sedí vo vlaku. Vonku začalo poriadne pršať. Kvapky dažďa, ktoré stekali po orosenej okennej tabuli pôsobili ako dokonalý uspávací prostriedok. Keď sa vlak pohol, už tuho spal. Bol taký unavený, že by hádam prespal aj celú cestu. Síce zaregistroval, že do kupé niekto vošiel, ale neotvoril oči. Sníval sa mu nejaký sen a mal strach, že ak ich otvorí, sen sa stratí. Tma už zahalila krajinu a v tme nebolo vidieť okrem reflektorov vlaku, ktorý ňou prechádzal vôbec nič. Do kupé už nenastupovali žiadny ďalší ľudia. Spal v ňom len on a vedľa neho si sadla osoba, ktorej totožnosť sa neobťažoval zistiť. Konečne pokojne spal. Bolo to zvláštne, ale akoby sa mu spalo tak krajšie ako obvykle. V pamäti sa mu objavovali chvíle zažité v Čechách, kde bol na dvojmesačnej brigáde. Teraz sa vracal domov.
Jeho spánok prerušilo až šialené škrípanie bŕzd. Zobudil sa. Cítil, že osoba, ktorá sedí vedľa neho ho drží za ruku. Keď otvoril oči videl len červené núdzové svetlo. Zovšadiaľ sa stále ozýval ten neutíchajúci škripot kolies. Celý vagón sa triasol. „Príde náraz", prebehlo mu hlavou a impulzívne objal spolusediacu osobu a sklonil k nej hlavu. V zápetí sa jeho predtucha vyplnila. Ozval sa hrozný tresk a celým vlakom prebehlo mohutné trhnutie. Našťastie obaja sedeli v protismere jazdy. Oboch ich zatlačilo do sedadiel. Vlak konečne zastal a škrípanie utíchlo. Ticho, ktoré sa zrazu rozliehalo celým vlakom prerušoval len tlkot srdca a sekaný dych osoby, ktorú zvieral v náručí. Podľa vône a dlhých vlasov zistil, že je to dievča. Keď zodvihlo hlavu a pozrelo mu do očí, neveril vlastným očiam. Opäť mal ten zvláštny pocit v žalúdku, ktorý poznajú len mladý. Do očí mu hľadela úzko oká čiernovláska, ktorú videl po obede na stanici. „Si v poriadku?", spýtal sa jej trasúcim hlasom. Mierne sa na neho pousmiala. Keď zistila, že ho ešte stále drží za ruku, začervenala sa a pustila ho. „Mali by sme zistiť, čo sa vlastne stalo." Šepol a vstal zo sedadla. „Idem s tebou" konečne prehovorila. Jej hlas sa ešte stále triasol a tvár mala úplne bledú. Keď vystúpili z vlaku, polovica ľudí už bola von. Pršalo.
„Neostaneš radšej vo vnútri? Zmokneš.", obzrel sa k nej starostlivo. „To nevadí. Nechcem tam byť sama." Pritúlil ju teda k sebe a zahalil ju svojím plášťom. Pomaly prechádzali dopredu, kam kráčali všetci. Keď došli na začiatok vlaku naskytol sa im krásny pohľad. Pred rušnom ležal obrovský vyvalený strom. Rušeň mal trochu ohnuté nárazníky, ale našťastie nebol vykoľajený. Okolo stromu sa schádzali najsilnejší chlapi a pripravovali sa na odstránenie prekážky. Opodiaľ sa ozval rušňovodičov hlas: „Choďte naspäť do vlaku. Ak boh dá, tak sa odtiaľto za chvíľu pohneme."
,,Ako sa vlastne voláš?", spýtal sa keď sa usadili oproti sebe do vozňa.
„Ja som Nea."
„Nea? To je zvláštne meno. Je také v kalendári?"
„Nie, nieje.", pokrútila hlavou. „A ty? Si v kalendári?"
„Volám sa Peter.", usmial sa na ňu a tu si prvý krát začal uvedomovať jej výnimočnosť. Na
tínedžerskú pätnástku bola celkom zhovorčivá a spontánna. Sledoval jej oči. Smiali sa. Strach ich už
opustil a teraz boli plné života.
„ Vieš, že ja som ťa zbadal už na stanici? Kedy si sem vlastne vošla?"
„Spal si. Ja som tiež nastúpila v Prahe, ale nemohla som sa pretlačiť cez ľudí. No a keďže mám
miestenku číslo šesť tak som sem vošla."
nikdy neveril na osud, ale teraz cítil, že je čas zmeniť pohľad na svet. Toto nemohla byť
náhoda.
„Ale sadla si si vedľa mňa. Na dvojku,"
„Nerada sedím sama a kupé bolo prázdne... Kam vlastne cestuješ?" „Domov, do Spišskej. Vraciam sa z Prahy, kde som bol na brigáde." „Do Spišskej? Veď aj ja tam bývam." „To vážne? Ešte povedz, že na Mieri a ja vystupujem."
„Tak si vystúp. Áno bývam na Miery. Bola som v Londýne u sestry a v Prahe pristálo lietadlo. No a teraz idem domov,"
„No ešte povedz, že spíme v jednej posteli a bude to dokonalé."- nemohol vyjsť z úžasu „No. To by sa ti páčilo!"
„Ale nie. Ja som to tak nemyslel.", tentoraz sa musel červenať on
Páčila sa mu, no nevedel, ako jej to dať najavo. Bol v rozpakoch. Po prvý raz mu začínalo záležať na tom,
Čo si o ňom bude druhý myslieť. Pri druhých mu to bolo dokonale jedno, ale teraz... Cítil, že bude veľmi ľutovať ak prepasie príležitosť, no nechcel nič uponáhľať, aby ju nevyplašil. Predsa, mala len pätnásť. Nechcel premrhať príležitosť.
„Počuj, máš priateľa? Myslím takého, no, lásku.", spýtal sa len tak medzi rečou a v tvári bol červený ako rak.
Pousmiala sa naňho a po chvíli mlčania prehovorila. „Ľúbila som jedného chlapca, no ten mal oči pre inú. Som sama." Srdce si cítil až v hlave. „A nemala by si záujem o niekoho, kto by ťa miloval?" Pozrela sa do zeme, potom sa pousmiala a zdvihla zrak. „Myslíš to vážne?" „Nikdy som nič nemyslel vážnejšie. Zaľúbil som sa do teba, ešte vtedy, na stanici.", odvetil „Zdá sa, že si celkom dobre rozumieme. Mohli by sme to skúsiť."
V tú chvíľu ju mal chuť pobozkať. Ale potom mu hlavou prebehlo, že všetko chce čas. A tak ju nežne chytil za ruky a pery sa mlčky pohli v slovko „Ďakujem."
Vlak dorazil do Spišskej Novej Vsi z štvorhodinovým meškaním. No dvom ľuďom v ňom to vôbec neprekážalo.
Časť druhá: Odmeraná - Sklamanie
Bol to krásny týždeň. Áno, už týždeň uplynul od príchodu domov. Krásne nočné prechádzky po tmavom a tichom sídlisku. Široko, ďaleko nepočuť nič len vŕzgot topánok v čerstvom snehu. A ruka v ruke stíska dlaňou lásku, aby ju nikto nenarušil. Mladé a nežné ruky nachádzajúce útočište a teplo vo vrecku toho druhého. Zdalo sa, že všetko je tak, ako má byť a že obaja sú šťastný. No asi to tak nebolo...
Konečne, po dlhom dni v škole bol už doma. Dnes sa s Neou nestretol. Nechcel, aby ho považovala za dotieravého. „Teraz bodne vaňa plná teplej vody", pomyslel si a zamieril do kúpeľne. Para, ktorá vystupovala z horúcej vody zahmlievala display mobilného telefónu.
„Ahoj princezná. Ako sa máš? Spomínaš? Zajtra je deň, v ktorý sme si naplánovali, že sa o našom vzťahu zdôveríme kamošom. Ja sa teším. Pá zajtra.", ťuk a odoslať. „Milujem to dievča", zamrmlal a celý sa ponoril do vody.
Zrazu pípanie oznámilo prichádzajúcu správu. Vynoril sa z vody, zobral mobil do ruky a zastretým zrakom začal čítať:
„Len ešte nikomu nič nehovor, lebo ti musím niečo povedať.", tak znela krátka a chladná SMS, z ktorej sa nedalo vycítiť nič dobré.
„Mám strach. Do SMS mi to asi nenapíšeš, čo? Mám prísť ešte dnes za tebou, alebo mi to povieš až zajtra?"
Ďalšiu SMS už nedostal. Ostávalo len čakať. V hlave sa mu preháňali rôzne myšlienky, keď mu Nea dala prezvonením signál, že je pred jeho činžiakom. Vyletel z vane ako blesk a bordel, ktorý po ňom ostal by sa dal prirovnať k biblickej potope.
Rýchlo sa osušil, obliekol a zišiel dolu. Pred dverami stála uplakaná Nea. Vtiahol ju do vchodu a viedol ju dole, ku pivniciam.
„Dievča, čo sa deje? Prečo plačeš?", nemohol pochopiť „Ja ho nenávidím.", odvetila plačlivo „Koho?", stále nechápal
„Toho, koho som tak milovala. Stále mi chodí po rozume, stále na neho musím myslieť. Už pochopil. Cítil sa mizerne, ale zároveň mu bolo Nei ľúto. Čo teraz? Ako jej pomôcť? A čo bude s nimi? Objal ju okolo ramien a začal ju utešovať. Uplakanými očami sa na neho pozrela. „Prečo musíš byť ku mne taký dobrý? Keby si sa radšej naštval, alebo tak... Prečo si tak fajn, a ja myslím na niekoho úplne iného."
Srdce mu plakalo a do hlavy sa valil neuveriteľný žiaľ. No zachoval si svoju tvár a tichým hlasom prehovoril:
„Lebo srdcu neprikážeš, koho má milovať. Ak sa rozhodlo pre niekoho iného, ja ani ty to neovplyvníme." Nemohol veriť vlastným ušiam, že jeho ústa vravia také niečo. Veď ju miloval. A pobil by sa o ňu z hocikým a z hocičím. A teraz ju dobrovoľne stráca a zároveň ešte viac miluje. „Buďme zatiaľ kamaráti,", prehovorila ona „Zatiaľ.", toto slovíčko znamenalo pre neho nádej, vďaka ktorej mohol ďalej žiť.
Teraz pre neho nastal čas trpkého priateľstva z jeho najväčšou láskou. Kvôli nej sa dal do kopy zo svojou dávnou láskou. Myslel si, že Nea začne žiarliť a prejaví k nemu svoje city. Vedel, že Lucia dlho nevydrží z jedným partnerom a tak nemal strach s toho, že by sa s ňou musel rozísť. Urobila to skôr, tak ako to chcel. Poznal ju. Ale vôbec to nepomohlo. Možno práve naopak. Nea sa od neho ešte väčšmi vzdialila. Z večne usmiatej princeznej sa zrazu stala ľadová kráľovná. Jej úsmev na tvári vystriedal prísny pohľad a on začínal mať pocit, že jej len lezie na nervy. Dúfal, že sa zblížia vďaka malým večerným výletom, keď spolu autom brázdili cestu do Popradu, na Poráč, do Huty... Bolo mu vtedy krásne, ale svoj účel to nesplnilo. Deň striedal druhý a čas sa krátil. Nea si našla priateľa a Petrovi sa zrútil život. Vždy keď bol už len občas s ňou, myslel na to, aký sú si vzdialený, a keď bol sám myslel len na ňu. Deň už nemal zmysel a noc sa stala bezsenná. Zdalo sa, že už ho z Neinej strany nemôže nič prekvapiť. Ale ...
Časť tretia: Vášnivá - Priatelia na jednu noc
Bol to deň ako každý iný. Veď aký už len mohol byť. Vonku pršalo. Bola nedeľa popoludní. Sedel za počítačom a skladal ďalšiu nezmyselnú pesničku o zlomenej láske, ktorú aj tak nikto nebude počúvať. Kamaráti mu oznámili, aby dnes s nimi nepočítal, lebo majú iný program. Vedel, že idú za svojimi polovičkami. Pozrel vonku a nechutné počasie mu vôbec nedodalo elánu. Potom pozrel späť na počítač. Nie. Celý deň sedieť doma, to nevydrží. Poobliekal sa, zobral kľúče od auta a odišiel. Chvíľu premýšľal, ktorým smerom sa vydá. V hlave mu zaznel dávny rozhovor medzi ním a Neou. Rozprával jej vtedy nad Tepličkou o tom, ako sa bojí samoty. Ona mu na to vtedy povedala len toľko: „Neboj, keď budeš mať pocit, že si úplne sám, stále tu budem ja. Ja s tebou von pôjdem ak nebudeš mať s kým ísť."
„Dobre, povedal si v duchu, uvidíme, či dodržíš slovo", šepol si v duchu a naštartoval. Vedel, že klame sám seba. Nea sa už dávno zmenila. Už nieje taká, aká bola, keď sa do nej zamiloval. Ale stále ju miloval.
Nebola doma. „Tak, a predsa som sám.", blyslo mu hlavou a odišiel na puškinovú, útočište ktoré mu ostalo po starých rodičoch. Schádzal sa tu z partiou už cez pol roka.
Mal to miesto rád. Staré spomienky z detstva sa prelínali z novými. Zaujal svoju obľúbenú samotársku polohu na poschodí, v strednej izbe. Keďže vonku sa už stmievalo, izbu osvetľovala len modrá žiarovka, ktorá presvitala cez akvárium. Z reproduktora hral Nedvěd svoje najjemnejšie a najzaľúbenejšie pesničky. Nohy si vyložil na stôl a v rukách objímal svoju gitaru. Žiaľ zo samoty a melanchólia plynúca s piesní ho privádzala do šialenstva. Túžil byť s niekým. Túžil byť s ňou. Kto vie, čo teraz robí?
Zrazu sa rozzvučala zvučka mobilného telefónu. Volala Nea. Srdce mu podskočilo. „Ahoj kde si?" „Na puškinovej." „Si sám?" „Áno." „ A môžem prísť?"
že či môže? Veď ona musí! Inak sa zbláznim! - preletelo mu mysľou „No, keď sa ti chce..." ,Tak dobre, za chvíľu som tam."
Počítal sekundy až do jej príchodu. Čo sa stalo, že sa zrazu ozvala? Telefón ohlásil jej príchod. Pomaly vstal z kresla a vyšiel z domu. Ako tak kráčal smerom ku bráničke, napadlo ho: „bude to chladná Nea, alebo veselá Nea?" Ani jedno ani druhé. Keď došiel k bráne a otvoril jej ani nepozdravila. Len sa naňho tajomne usmiala a vošla ďalej. Usadila sa v kresle v obývačke a z tašky vytiahla knihu horoskopov.
„Opísala som pre toho tvojho kamaráta horoskop.", prehodila akoby nič „Bude rád.", prikývol a posadil sa v kresle vedľa nej. Vždy hral podľa jej pravidiel. Ak sa začala rozprávať o láske, rozprávalo sa o nej. Ak o škole, stalo sa tak. Aj on chcel niekedy začať rozhovor, trebárs o vzťahu medzi nimi. No stále keď ju stretol, zabudol, čo to vlastne chcel. Pripravovala ho rozum a on to vedel. Čakal, že bude nasledovať dlhá rozprava o škole, ktorá ho nie veľmi zaujímala. Ale nestalo sa tak. Nea sa k nemu naklonila, objala ho okolo ramien a povzdychla si: „Bože, tak si mi chýbal!" Nemohol veriť vlastným ušiam a očiam. To o čo boha prosil už cez pol roka sa splnilo. Ona prejavila aspoň akú, takú náklonnosť k nemu! Objatie jej opätoval.
„Vieš", pokračovala,, ja ťa mám tak veľmi rada. Ty o mne vieš snáď najviac zo všetkých, a to ťa poznám tak krátko. Bože ja ťa mám veľmi rada!", opäť to zopakovala a objala ho ešte silnejšie. Celkom sa pri tom zosunula z kresla na zem. On ešte stále sedel v kresle. Nevedel čo má povedať a tak len mlčal. Zosunul sa z kresla ku nej na zem a nežnejú zovrel v náručí. Držal ju tak, ako ešte nikdy predtým. Hladil jej dlhé čierne vlasy a čakal, čo bude nasledovať. „My sme nerozlučná dvojica. Nech sa stane čokoľvek, my sa nesmieme rozlúčiť." „Príliš krásne slová na to, aby boli skutočné.", pomyslel si, ale neoponoval jej. Veď sa mu práve plnil jeho najkrajší sen. ...„Stále som zbožňovala dotyky. Jemné hladenie vlasov a krku. A taktiež, keď dlaň prechádza po
nahom bruchu a chrbte."
„Kam tým do pekla mieri.", vŕtalo mu hlavou, „veď ona má priateľa!" Ak by ho nemala, považoval by
to za jednoznačnú výzvu, ale teraz? Snažil sa zachovať pokoj, aj keď jeho zrýchlený dych sa dal len
veľmi ťažko zakryť.
„Možno je to čudné", zahľadela sa mu svojimi hnedými očami do tváre, „ale také to prvé spoznávame
milostných hier by som chcela spoznať s niekým, s kým práve nechodím. Len s dobrým kamarátom."
Dorazila ho. Týmto ho zbavila aj o poslednú štipku rozumu. Myslel, že omdlie. Celý sa začal triasť.
Jeho telo teraz ovládal niekto iný. Ovládala ho Nea. Už nebol samým sebou ani za mak. Rukou jej
začal nežne hladiť odhalený chrbát a brucho. Zároveň sa jej stále díval do očí. Bola iná.
„Keby táto chvíľa nikdy neskončila.", to bolo všetko čo zo seba dostal a bolo to úprimné do slova a do
písmena.
Usmiala sa na neho a zo slovami „veď sa to môže kedykoľvek zopakovať" mu dala nádej, ktorú tak
potreboval, no ktorá ho zároveň ničila.
„Čo, keby sme šli hore?", ona chcela, aby sa v ten večer odohralo viac a to mu nikto nevyvráti
„Poďme." Odvetil a vstal zo zeme. Tušil, že niečo chce, ale netušil čo.
Keď si na poschodí ľahli v poslednej izbe na posteľ, ona ležala na chrbte a on vedľa nej na bruchu.
Chvenie teraz prešlo z neho na ňu. Položil svoju ľadovú dlaň na jej rozpálené brucho. O chvíľu už
bola rovnako teplá. Hľadel jej do očí, hladil ju po vlasoch a po bruchu. Stále si pri tom niečo nežné
šepkali. Potom sa na chvíľu odmlčali a on priložil svoje líce k jej lícu. Prešiel ním po celej dĺžke jej
perí a pomaly zodvihol hlavu.
„Tak čo, už ťa ten tvoj priateľ pobozkal?" Iba zakrútila hlavou. Rukou jej prešiel po celom bruchu od
ľavého boku k pravému. Sklonil hlavu a venoval jej krásny bozk na pery, pri ktorom sa nežne dotkli
jazykmi. Keď zodvihol hlavu a pozrel jej do očí odvrátila zrak.
„Ja mám strach!", šepla. Ale z čoho, to nevedel. Nechcelo sa mu však hovoriť vôbec nič a tak
položil hlavu na jej hruď. Znova ju poladil na bruchu a potom, postupne prechádzal nežnými dotykmi
po celom jej krehkom tele. Bolo to ako sen, ale on už bol celkom omámený. Snažil sa
zapamätať si každučký okamih, ale čím viac sa snažil, tým ťažšie to bolo. Už mu bolo jedno, že je to
snáď prirýchlo. Konal impulzívne.
„Len pomaly, lebo toto je na mňa priveľa.", šepla, ale on sa nenechal odradiť a opäť ju vášnivo
pobozkal. Už sa neodtiahla. Nežne mu hladila vlasy. V ten večer padlo ešte mnoho krásnych bozkov
a dotykov.
„Mám výčitky svedomia", prehovorila, keď odchádzali, „ nie kvôli môjmu priateľovi, ale kvôli tebe."
Pochopil. Opäť to bola chladná Nea, ktorá tak nerada rozdávala falošné nádeje.
„Kvôli mne sa trápiť nemusíš." Aj tak to nedokážeš. Pomyslel si v duchu. Želal si len, aby sa dnešný
večer skoro zopakoval. Nedokázal sa jej na to spýtať, lebo sa mu to zdalo hlúpe. Zopakuje sa to
niekedy? Túto otázku si ešte mnoho krát položil, no nevedel si na ňu odpovedať.
Dnes to nebola ani chladná, ani veselá Nea. Dnes spoznal jej novú tvár. Bola to vášnivá Nea.
Časť štvrtá: Romantická - Rozlúčka
Bolo mu jasné, že Nea buď nikdy žiadneho priateľa nemala, alebo sa z ním už rozišla. Vytušil to z jej rozprávania. Už si zvykol, že od toho dievčaťa možno čakať hocičo. Ale poslednú dobu bola vážne záhadná. Minule, keď práve nebol doma, zháňala ho. „Ahoj, kde si?"
„Ja nie som doma. Ostal som ešte u Vojta, lebo som chcel niečo dokončiť." „Dobre, keď prídeš domov, tak mi prezvoň, ale nezabudni!", naliehala a z jej hlasu chápal, že ide o niečo dôležité. Ale, keď napokon prišla, vysvitlo, že mu len prišla vrátiť cédečko s pesničkami. A taká bola viac krát. Akoby ho provokovala. Hrala, že má oňho záujem, a keď sa chytil na návnadu, stiahla sa a bola opäť chladná.
Dni školského roku sa krátili. On mal už mesiac po maturách. S Vojtom a Lukášom robili plány na leto. Snažil sa nemyslieť na to, ako veľmi stále miluje Neu. Cez leto chcel vypadnúť niekam, kde by mu ju nič nepripomínalo. Nea cez prázdniny odchádzala do Anglicka. Predstava, že by tu mal ostať sám ho desila. Najradšej by šiel s ňou, no vedel, že to nejde. Preto vnukol Vojtovy nápad pokúsiť sa o nejakú brigádu v Anglicku. Ale nevyšlo im to.
Nadišlo osudné ráno. V dnešný deň Nea odchádzala. Už týždeň a pol ju nevidel.
„Kašle ma.", húdol si popod nos cestou na puškinovú, „Keby so tak vedel aj ja kašlať na ňu. Vôbec sa
neozvala. Dnes ide preč a vôbec sa nerozlúči. A to si hovorí kamoška!"
Slnko krásne presvitalo cez listnaté stromy na záhrade. Celé predpoludnie kosil trávnik, a teraz
nehybne ležal pod stromom a snažil sa nemyslieť vôbec na nič.
Z jeho meditácie ho prebral až štekot susedovho psa. Otvoril oči a zbadal, že pri bráničke niekto stojí.
Vstal zo zeme a pomaly prechádzal cez záhradu. Pri bráne stálo dlhovlasé dievča. Bola to Nea. Slzy
veľké ako hrach jej stekali po tvári.
„No čau. Myslel som, že už neprídeš."
„Prišla som sa rozlúčiť", povedala smutným hlasom,, ja som už bola na stanici, no nemohla som odísť
bez rozlúčky a tak som prehovorila brata, aby ma ešte zaviezol sem.", rukou ukázala na červené auto,
ktoré stálo na ceste. „Ponáhľam sa."
Pozrela na neho svojimi úzkymi hnedými očami a on vedel, že je to naposledy. Cesty ľudí sa rozídu
a niekedy sa už nespoja. Navzájom sa rázne objali. Mysľou mu prebehli všetky chvíle, ktoré s ňou
zažil. Od držania sa za ruky vo vlaku, cez krásny večer vášne až po teraz.
Natiahla svoju hlavu k jeho a venovala mu krásny bozk. „Ľúbim ťa. Zbohom.", šepla mu do ucha
a rozplakala sa ešte väčšmi. Otočila sa k autu, nasadla a odišla.
Ostal som tam stáť ako prikovaný. Teraz sa slzy nahrnuli aj do mojich očí.
Prečo Nea? Prečo? Prečo si sa so mnou rozišla, ak si ma ľúbila? Prečo ak si ma ľúbila, už nikdy si mi
nedala príležitosť dať nás do kopy? A prečo teraz plačem ako malý chlapec na strede cesty, keď ty si
navždy preč? Toto je tá zázračná láska, ktorá má prinášať ľuďom radosť? Prečo mne priniesla iba
utrpenie a žiaľ? Už nikdy nebudem milovať žiadnu tak, ako som miloval Teba, Nea. Možno som sa
mal viac snažiť. Možno my tým všetkým chcela niečo povedať. Možno som jej mal viac krát
prízvukovať to ako ju milujem.
Na to, však už bolo príliš neskoro ...
Záver : O dva mesiace neskôr
„Ok, ešte umeješ tohleto auto a máš padla." Šéfko, u ktorého som toto leto brigádoval bol celkom milý. Lukáš z Vojtom odišli už pred týždňom. Pôvodne sme plánovali ísť brigádovať niekam viac do sveta, ale nakoniec sa nám ušla len robota v Čechách. Už si presne nespomínam, čo sa dialo pred prázdninami. Ako by som mal v hlave tú časť vymazanú. Niekedy je lepšie zabudnúť. Zábavy tu bolo tiež dosť. Chodievali sme po krčmách, baroch a diskotékach. Len pri stretnutí z nejakým pekným dievčaťom ma nevedno prečo strašne začalo bolieť srdce. Prázdniny sa skončili a mňa čaká výška. Už sa teším domov. Neverili by ste. Už hodinu čakám na vlak. Rozhliadam sa okolo seba, keď tu zrazu zbadám čiernovlasé dievča v telefónnej búdke...
