Umieram...viem to...
jak zvláštne to je...šeplo mu zrkadlo.
Čo? Zmeravel a zadíval sa sám sebe do očí...
Nedávno si žiaril...pokračovalo...usmieval si sa...
Tvoj úsmev bol jasnejší ako lesk môjho skla...pokračovalo zrkadlo...
A teraz? Hráš sa na umierajúceho...
Ja to nehrám...zvolal na zrkadlo...čo Ty o tom vieš?
Vidíš len vonkajšok, ale vnútro...cítim ako postupne všetko dobro
ktoré som v sebe za život vypestoval umiera...a ostáva len zatrpknutosť a chlad.
Klameš ...odporovalo mu neodbytné sklo zo zrkadliacou plochou...
To si len nahováraš...a chladnutie vydávaš za svoje zmúdrenie...
Nie...šepol už len polohlasom...aby si vedelo, viac sa už do Teba nepozriem...
...áno tak to ľudia robia keď utekaju pred realitou ...ničia všetko okolo seba...
a celou silou tresol päsťou do zrkadla, ktoré sa následne rozletelo na drobné črepy...
...ale nepomohlo to...pred svojim obrazom neutiekol...teraz sa videl v maličkých úlomkoch niekoľko násobne...
jeho obraz v črepinách zakryla až krv valiaca sa z jeho ruky...
